Prezident Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Martin Redecha tvrdí, že keď už sa raz spoločnosť dohodne na legalizácii interrupcií, potom by sa interrupcie mali vykonávať
lege artis
, teda vo väčšine prípadov medikamentóznou formou.
32)
Ústredným problémom zákazu interrupčnej tabletky, ktorý sme identifikovali v predchádzajúcom texte, je práve jeho rozpor so súčasným stavom medicínskeho poznania, a teda aj s
§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. Tento rozpor je sám osobe dobrým dôvodom na to, aby došlo k opätovnej registrácii potratových tabletiek a k novelizácii spornej vyhlášky č.
417/2009 Z. z., prípadne k jej úplnému ignorovaniu pri výbere správnej formy interrupčného zákroku.
Zákaz interrupčnej tabletky má však aj ústavnoprávny rozmer. Ako prvý problém spomeňme formálno-procesný nedostatok súvisiaci s obskúrnym spôsobom zakotvenia tohto opatrenia, ktorý je v rozpore s princípom legality. Princíp legality totiž implikuje, že právo má byť vyjadrené dostatočne jasne, aby si právne subjekty dokázali urobiť adekvátnu predstavu o svojom právnom postavení.
33)
Keďže však zákaz interrupčnej tabletky nie je nikde stanovený priamo, ale vyplýva len veľkou okľukou z
prílohy ministerskej vyhlášky upravujúcej odlišnú matériu, a to s potenciálnymi trestnoprávnymi dôsledkami, ústavná požiadavka na jasnosť práva nie je naplnená ani v minimálnej miere.
Ak vzhľadom na postoj MZ SR prijmeme predpoklad, že potratové tabletky predsa len zakázané sú, potom to vedie k druhému formálno-procesnému ústavnému nedostatku, konkrétne k rozporu s princípom deľby moci. V texte sme ukázali, že motívom takéhoto zákazu nie je vyriešenie expertnej gynekologicko-pôrodníckej otázky, ako stanoviť formu interrupcie, aby to bolo pre ženu čo najšetrnejšie a najbezpečnejšie, ale vyriešenie hodnotovej otázky, ako normovaním interrupčného postupu čo najväčšmi ochrániť nenarodený ľudský život. Takéto hodnotové otázky by sa však v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR mali riešiť v
zákone, a nie vo
vyhláške.
34)
V opačnom prípade si orgán výkonnej moci uzurpuje pre seba legislatívnu právomoc, ktorú
ústava vyhradzuje moci zákonodarnej.
Z obsahového hľadiska je zákaz interrupčnej tabletky problematický, pretože porušuje základné práva a slobody stanovené v
ústave a v medzinárodných dohovoroch. V rámci vecnej pôsobnosti sa ako prvé na analýzu ponúka právo na ochranu zdravia zakotvené v
čl. 40 ústavy. hoci toto ustanovenie ani judikatúra ústavného súdu explicitne neuvádzajú, či sa má zdravie človeka chrániť podľa aktuálneho stavu medicínskeho poznania, ak by to tak nebolo, mohli by sme sa dopracovať k absurdnému stavu, keď by na
ústavou vyžadovanú ochranu zdravia stačili aj poznatky stredovekej medicíny.
Viac svetla do problému vrhá
čl. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti a aplikáciou biológie a medicíny, ktorý hovorí, že "
každý zásah do oblasti zdravia vrátane výskumu sa musí robiť v súlade s príslušnými profesijnými záväzkami a štandardmi
".
35)
Tento
dohovor bol odsúhlasený parlamentom, ratifikovaný prezidentom a vyhlásený zákonným spôsobom, takže v zmysle
čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy má vyššiu právnu silu ako zákony, a preto je správne ho použiť ako návod aj pri interpretácii
čl. 40 ústavy.
Ústava čítaná vo svetle platných medzinárodných záväzkov teda prikazuje, aby mal každý právo na zdravotnú starostlivosť poskytnutú
lege artis
.
Tento záver napokon potvrdzuje aj konštantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúca sa pozitívneho záväzku štátu chrániť právo na život podľa
čl. 2 Európskeho dohovoru. Súd v precedense
Powell v. Spojené Kráľovstvo
judikoval, že keď dôjde k smrti v dôsledku lekárskeho omylu, štát nebude braný na zodpovednosť za porušenie uvedeného záväzku, ak preukáže, že "
prijal primerané opatrenia na zabezpečenie vysokých profesijných štandardov medzi zdravotníckymi pracovníkmi a na ochranu života pacientov
".
36)
Štrasburský súd podobným spôsobom poskytuje ochranu aj právu na súkromný život podľa
čl. 8 Európskeho dohovoru, ktorý zahŕňa aj "
otázky súvisiace s psychologickou a fyzickou integritou jednotlivcov
".
37)
Napríklad vo veci
Erdinç Kurt a ďalší v. Turecko
konštatoval porušenie tohto práva zo strany štátu len preto, že nedostatočne prešetril, či vážne zdravotné následky po operácii pacientky boli dôsledkom všeobecného terapeutického rizika spojeného s daným typom zákroku alebo dôsledkom omylu lekárov. Súdu vyslovene prekážalo, že v príslušnom znaleckom posudku sa nezisťovalo, či lekári postupovali
lege artis
.
38)
Podľa štrasburskej judikatúry teda platí, že príkaz poskytovať zdravotnú starostlivosť v súlade s aktuálnym stavom medicínskej vedy vyplýva jednak z príkazu ochraňovať život pacientov, ako aj z príkazu rešpektovať ich súkromný život. Ústavný súd, ak nemá vážne dôvody pre opačný postup, by mal tieto precedensy rešpektovať, čo znamená, že príkaz poskytovať zdravotnú starostlivosť
lege artis
by mal odvodzovať nielen z
čl. 40, ale aj z
čl. 15 a
čl. 16 ods. 1 ústavy.
V poslednom rade možno uvažovať o tom, či zákaz interrupčnej tabletky nezakladá "
kruté, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie
", ktoré je neprípustné v zmysle
čl. 16 ods. 2 ústavy ako aj
čl. 3 Európskeho dohovoru. Toto opatrenie totiž núti ženy hodlajúce podstúpiť medikamentóznu interrupciu, pre ktorú nemajú kontraindikácie, aby strpeli invazívny zásah do svojej telesnej integrity spojený s vyššou mierou zdravotného rizika, hoci na to neexistuje objektívny terapeutický dôvod. Zákaz interrupčnej tabletky teda ústi do zbytočného trýznenia tehotných žien či do ich telesného trestania.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval porušenie práva obsiahnutého v
čl. 16 ods. 2 ústavy iba v jednom prípade, ktorý súvisel s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Išlo o jednu zo série známych káuz týkajúcich sa nútenej sterilizácie rómskych žien na Slovensku.
39)
Európsky súd pre ľudské práva okrem prípadov nútenej sterilizácie
40)
konštatoval porušenie
čl. 3 dohovoru napríklad vo veci
S. F. K. proti Rusku
, kde sťažovateľka podstúpila interrupciu v rozpore s profesijnými štandardmi na nátlak rodičov a proti svojej vôli.
41)
V prípade
Salmanoglu a Polattaş proti Turecku
súd videl ponižujúce zaobchádzanie v tom, keď policajné zložky prinútili dve zadržané dievčatá vo veku šestnásť a devätnásť rokov podrobiť sa testu panenstva, hoci na to neexistoval žiadny objektívny dôvod.
42)
Vo veci
Nevmerzhitsky proti Ukraine
súd zasa potvrdil, že porušením
článku 3 je aj nútené kŕmenie obvineného vo väzbe, ktoré nie je medicínsky nevyhnutné na záchranu jeho života či prevenciu nezvratného poškodenia jeho zdravia.
43)
V prípade
Jalloh v. Nemecko
riešil súd otázku, či bolo ponižujúcim zaobchádzaním, keď policajti s pomocou lekára prinútili podozrivého cez hadičku v nose prijať látku vyvolávajúcu vracanie, aby tak zaistili dôkaz v trestnom konaní. Súd pri hodnotení skutkového stavu okrem iného podotkol, že "
opatrenie, ktoré je z hľadiska ustálených lekárskych zásad terapeuticky nevyhnutné, nemožno v zásade považovať za neľudské a ponižujúce ... súd sa však musí uistiť, že táto nevyhnutnosť bola presvedčivo preukázaná
".
44)
hoci štrasburský tribunál pripustil, že uvedený typ zdravotného výkonu možno robiť aj s cieľom zaistiť dôkazy v trestnom konaní, zároveň dodal, že "
osobitne invazívna povaha takéhoto zákroku si vyžaduje prísne preskúmanie všetkých okolností
".
45)
Napokon, takúto invazívnu povahu malo aj nútené zavedenie katétru do močového mechúra s cieľom zistiť, či zadržaná osoba požila drogy.
46)
Z uvedených prípadov možno vyvodiť záver, že zdravotný výkon naberá intenzitu ponižujúceho zaobchádzania v zmysle
čl. 3 Európskeho dohovoru, ak sú súčasne splnené tri podmienky:
a)
výkon nie je terapeuticky nevyhnutný,
b)
jeho povaha je osobitne invazívna a
c)
bol poskytnutý proti vôli dotknutej osoby.
Sú tieto podmienky splnené v prípade zákazu potratovej tabletky, resp. príkazu vykonať interrupciu výlučne chirurgicky?
Splnenie prvých dvoch podmienok nie je predmetom väčších pochybností. Keďže medikamentózna interrupcia je vo väčšine prípadov do 63. dňa tehotenstva pre ženu šetrnejšia a bezpečnejšia, tá chirurgická zvyčajne nie je medicínsky nevyhnutná. Zároveň je tá chirurgická dostatočne invazívna na to, aby prekročila minimálny prah intenzity zásahu do duševnej či telesnej integrity ženy, minimálne, ak si tento zákrok porovnáme v jednom rade s gynekologickým testom panenstva, núteným kŕmením či núteným zavedením katétra. Jedinou otázkou ostáva, či je príkaz vykonávať interrupcie výlučne chirurgickou formou opatrením, ktoré je v rozpore s vôľou dotknutej osoby. Prebiehajúca diskusia je totiž najmä o interrupciách na žiadosť ženy, takže logickou námietkou je, že ak sa chce žena chirurgickej interrupcii vyhnúť, môže o interrupciu nepožiadať.
Zákaz interrupčnej tabletky pravdepodobne neobmedzuje vôľu ženy, ktorá o interrupciu žiada, takým drastickým spôsobom, ako obmedzuje vôľu ženy napríklad nútená interrupcia alebo nútená sterilizácia. Ani pri zdravotných výkonoch nanútených počas obmedzenia osobnej slobody v rámci štátnej represie dotknutá osoba nemá formálne právo výkon zákroku zvrátiť tak, ako môže žena zvrátiť výkon chirurgickej interrupcie tým, že svoju žiadosť o potrat stiahne späť.
Tento kontrast však nie je absolútny, pretože rozhodnutie, či podstúpiť interrupciu, nerobí žena v pomyselnom vákuu, ktoré by ju izolovalo od spoločenských a ekonomických tlakov. Toto rozhodnutie môže byť, a azda spravidla aj je, menej slobodné ako napríklad rozhodnutie mladého muža neposkytnúť policajtom vzorku moču po zadržaní za výtržníctvo vedúce k jeho "nútenej" katetrizácii. Záver, či bol v konkrétnom prípade zdravotnícky zákrok nanútený alebo nie, je tak závislý od množstva individuálnych premenných, ktoré ďaleko presahujú znenia právnych noriem či praktiky ich aplikácie. Takáto relativizácia kritérií však z právneho posúdenia konkrétneho prípadu robí ťažký filozofický problém, čo vzhľadom na obmedzené zdroje vrcholových súdov nie je optimálne. Ako tento rébus rozmotať?
Zákaz potratovej tabletky možno klasifikovať ako ponižujúce zaobchádzanie v zmysle
čl. 16 ods. 2 ústavy, aj keď pripustíme, že individuálne donucovacie účinky tohto opatrenia sú menej intenzívne než účinky zdravotníckych výkonov, ktoré štrasburský súd bežne vyhlasuje za rozporné s
čl. 3 Európskeho dohovoru. Tieto výkony sú totiž spravidla individuálnym excesom, ide o nedovolené konanie, ktoré sa dá oficiálne vyšetrovať a vyvodzovať zaň zodpovednosť. Naproti tomu zákaz interrupčnej tabletky je systémovým opatrením, ktoré dopadá plošne na všetky ženy hodlajúce podstúpiť interrupciu. V tomto prípade sa štát netvári, že ide o exces hodný nápravy, ale ide o jeho všeobecnú reguláciu, ktorou ponižujúce zaobchádzanie nielenže dovoľuje či toleruje, ale rovno prikazuje. O čo menšie sú teda donucovacie účinky zákazu potratovej tabletky v konkrétnom prípade, o to väčšie sú v celospoločenskom meradle. Uznávame však, že tento argument, založený na posúdení kumulatívnych efektov daného opatrenia, má váhu iba v konaní o súlade právnych predpisov, nie pri rozhodovaní o individuálnej sťažnosti.
Záver
Zákaz interrupčnej tabletky má za cieľ chrániť nenarodený ľudský život, nie tehotnú ženu. Aj keď je ochrana nenarodeného života legitímnym cieľom verejnej politiky, nemožno ho dosahovať akýmkoľvek spôsobom. Zákaz interrupčnej tabletky je jeden z tých horších, pretože koliduje s viacerými ústavnými princípmi:
a)
Keďže toto opatrenie vyplýva len nepriamo z prílohy ministerskej vyhlášky upravujúcej odlišnú matériu, spôsob jeho zakotvenia je v rozpore s princípom legality.
b)
Keďže ide o opatrenie opodstatnené hodnotovo, nie expertne, spôsob jeho zakotvenia obchádza legislatívnu právomoc parlamentu, a teda porušuje princíp deľby moci.
c)
Keďže v porovnaní s chirurgickou interrupciou je tá medikamentózna vo väčšine prípadov pre ženu šetrnejšia a bezpečnejšia, dané opatrenie je v rozpore aj s právom na ochranu zdravia. Povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť šetrnejším a bezpečnejším spôsobom navyše vyplýva aj z práva na život a práva na súkromie.
d)
Keďže dané opatrenie paušálne prikazuje vykonávať interrupciu invazívnym spôsobom, ktorý vo väčšine prípadov nie je terapeuticky nevyhnutný, vo svojom kumulatívnom efekte dosahuje intenzitu ponižujúceho zaobchádzaniu so ženami.
Aj keby sme
ex hypothesi
predpokladali, že zákaz interrupčnej tabletky skutočne prispieva k ochrane nenarodeného života, toto samé osebe neospravedlňuje porušenie princípov uvedených v bode a) a b). Problematická povaha uvedeného opatrenia sa však nedá odstrániť nápravou jeho formálno-procesných nedostatkov. Totiž aj keby bol zákaz potratovej tabletky prijatý v podobe explicitného zákonného pravidla, zasahoval by do práv uvedených v bode c) a d). V prípade práv uvedených v bode c) je to problém, pretože cieľ opatrenia možno dosiahnuť aj šetrnejším spôsobom (najmä sociálnymi a vyrovnávacími opatreniami zvyšujúcimi motiváciu žien ukončovať tehotenstvo pôrodom). V prípade práva uvedeného v bode d) je to problém aj preto, že ide o právo absolútne.
Zákaz interrupčnej tabletky teda neobstojí v teste proporcionality. Ak chce štát chrániť nenarodený život v súlade s
ústavou, musí to robiť inak.
Literatúra
AINSWORTH, S. H., HALL, T. E. Abortion Politics in Congress. Strategic Incrementalism and Policy Change. Cambridge: Cambridge University Press, 2011
BERDISOVÁ, L. O čo ide v diskusii o umelom ukončení tehotenstva?In
Justičná revue.
Roč. 72, č. 2, s. 169 - 174
COREY, E. J., CZAKO, B., KÜRTI, L. Molecules and Medicine. New Jersey: John Wiley & Sons, 2007
HUMENÍK, I., KOVÁČ, P. a kol.
Zákon o zdravotnej starostlivosti. Komentár
. 2. vyd. Bratislava: C. h. Beck, 2023
RODRÍGUEZ-RUIZ, B. Gender in Constitutional Discourses on Abortion: Looking at Spain from a Comparative Perspective. In
Social & Legal Studies.
Roč. 26, č. 6, 2016, s. 699 - 715
VERNA, N., GROSMANN, D. Self-Managed Abortion in the United States. In
Current Obstetrics and Gynecology Reports.
2023, č. 12, s. 70 - 75