JUDr. Dominik Marko

Príspevok sa zaoberá otázkou, či je pri postúpení bankovej pohľadávky potrebné, aby banka zasielala dlžníkovi osobitnú výzvu výlučne na účely § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Táto otázka nadobudla aktuálnosť najmä v súvislosti s rozsudkom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 V Cdo 4/2025 z 30.7.2025, R 38/2025. V tomto judikáte dospel Najvyšší súd SR k záveru, že zákon takúto osobitnú výzvu vyžaduje a nemožno ju nahradiť výzvami podľa iných právnych predpisov. Konkrétne odkázal na § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31. októbra 2024 a § 565 OZ. S týmto právnym záverom sa nestotožňujeme. Konkrétne dôvody rozoberáme v článku, pričom ich priamo konfrontujeme s argumentmi Najvyššieho súdu SR. Zároveň v závere ponúkame odporúčania, ako vhodne aplikovať právne názory vyjadrené v R 38/2025, keďže bezbrehá aplikácia tohto rozhodnutia na všetky prípady (či už z hľadiska časového, alebo vecného) môže mať mimoriadne negatívne následky.

V článku sa venujeme otázke obsahových náležitostí upozornenia veriteľa, obchodníka, podľa § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.10.2024 a oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti dlhu podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských právnych vzťahoch. Pozornosť sa sústreďuje predovšetkým na judikatórny záver formulovaný v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, publikovanom pod R 34/2025. Cieľom článku je kriticky preskúmať, či uvedený právny záver možno odôvodniť prostredníctvom štandardných výkladových metód, alebo či ide o prípad dotvárania práva. Záverom poukazujeme na praktické dôsledky judikátu R 34/2025 pre aplikačnú prax a na jeho vzťah k novej právnej úprave účinnej od 1. novembra 2024.