JUDr. Martin Maliar, PhD.

Návrh 1) nového Občianskeho zákonníka prináša dedičskú zmluvu 2) ako celkom nový a súčasne najsilnejší dedičský titul, ktorý významne rozširuje zmluvnú voľnosť. Popri nej sa do legislatívy zavádza aj prísnejšie chránený režim zaopatrovacej zmluvy. 3) Samotné ukotvenie oboch inštitútov v slovenskom súkromnom práve je nepochybne krokom správnym smerom, keďže priamo reaguje na demografické zmeny a aktuálne spoločenské výzvy spojené so starnutím populácie. Je však dôležité kriticky preskúmať, či dedičská zmluva, zaopatrovacia zmluva, prípadne úverové uvoľnenie hodnoty z majetku nie sú z rýdzo ekonomického pohľadu v podstate jednou a tou istou transakciou. V tejto súvislosti si musíme položiť tiež otázku, či pri ich paralelnej existencii nedochádza k nežiaducej tzv. regulačnej asymetrii. Inak povedané, vzniká legitímna obava, či legislatívny návrh nechráni úplne rozdielnym spôsobom transakciu, ktorej hlavnou kauzou je speňaženie vlastného bývania (najčastejšie u seniorov) výmenou za doživotný pravidelný príjem alebo nevyhnutné fyzické zaopatrenie.

Odvolanie darovania môže byť považované za triviálnu otázku súkromného práva, o ktorej už bolo snáď všetko napísané. Domnievame sa, že ide len o predsudok. Na odvolanie darovania sa dá pozrieť z množstva perspektív a jednou z nich je aj behaviorálny pohľad, ktorý berie do úvahy existenciu transakčných nákladov. Vďaka tomuto pohľadu je možné vyvrátiť intuitívny predpoklad, že darovanie je bezodplatné. Nie je. Odvolanie darovania predstavuje ťažko negociovateľné transakčné riziko, ktoré môže limitovať odvahu na investície do darovanej veci. Autor sa prikláňa k potrebe limitovať transakčné náklady darovania, avšak nie úplne tak, ako to urobil Najvyšší súd SR v nedávnom rozhodnutí vo veci sp. zn. 9 Cdo 36/2021 z 22. 2. 2023. Pri odvolaní darovania je potrebné vziať do úvahy aj iné súkromnoprávne inštitúty, ktoré majú v ekonomickej podstate veľa spoločných znakov s odvolaním darovania ako odporovateľnosť či oddlženie.

Autor prostredníctvom inštitútov bezpodielového spoluvlastníctva manželov a odporovateľnosti rozvíja argumentáciu problému interakcie záväzkového a vecného práva. Vzťahy týchto ňinštitútov sú v súčasnosti opäť predmetom posudzovania najvyšším súdom, aj keď len v perspektíve súvisiacej so súdnym zmierom, na ktorý sa zvykne nahliadať najmä ako na akt aplikácie práva. Autor do právnickej diskusie prináša perspektívu „Law and economics“ z pohľadu, ktorý má pôvod najmä v teórii transakčných nákladov (TCE). Zdôrazňuje potrebu vnímania majetkových podstát ako štruktúr s hierarchicky usporiadanými majetkovými záujmami. V dôsledku toho najvyšším súdom riešené otázky dostávajú inú perspektívu.

Autor sa v príspevku venuje implementácii inštitútu zabezpečovacieho opatrenia do civilného procesu. Zdôrazňuje najmä potrebu ekonomického a praktického pohľadu na právne pravidlá, ktoré jeho aplikáciu ovplyvňujú. Naznačuje množstvo otázok, ktoré jeho spájanie so záložným právom vyvoláva. Zabezpečovacie opatrenia zároveň porovnáva s podobnými inštitútmi v nemeckom a švajčiarskom práve. Nastoľuje otázku posudzovania nariadeného zabezpečovacieho opatrenia ako zabezpečovacieho opatrenia na účely insolvenčných konaní. Argumentáciou dospieva k záveru, že zabezpečovacie opatrenie sa na insolvenčnej podstate dlžníka voči iným veriteľom nepresadzuje.

Započítanie je jedným zo spôsobov zániku záväzkov. Nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 31/2020 z 25. 11. 2020 prináša odpovede na viaceré otázky týkajúce sa započítania v insolvenčnej situácii dlžníka. Zároveň však nastoľuje aj niekoľko sekundárnych otázok, predovšetkým môže vznikať pochybnosť, či je započítanie v insolvenčnej situácii vôbec možné. V príspevku sa pokúšame retrospektívnou optikou objasniť pravidlá ovplyvňujúce započítanie v insolvenčnej situácii, ktorá ešte nebola zistená, najmä tým, že ich konfrontujeme s pravidlami pre započítanie použiteľnými pre započítanie v konkurze. Tento diskurz je zároveň zasadený do rámca insolvenčných pravidiel Európskej únie.