Mgr. Michaela Sklenárová

Autorka sa v príspevku zaoberá pomerne nedávnym rozhodnutím najvyššieho súdu, v ktorom sa venuje problematike ochrany oprávneného dediča, a to aj v kontexte dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj "BSM"), ktorá bola uzavretá v dedičskom konaní, a následnom dodržaní zásad uvedených v § 150 OZ. Ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 13/2022z 29.6.2023 (R 74/2023). Podľa autorky aplikácia zásad uvedených v § 150 OZ však neplatí kogentne pri každom spôsobe vyporiadania BSM a je potrebné rozlišovať, či sa vyporiadanie vykonáva formou dohody ako hmotnoprávneho úkonu so zmluvnou autonómiou účastníkov, alebo sa vyporiadanie vykonáva autoritatívne prostredníctvom súdu.

"Veriteľ môže s úspechom odporovať dohode o vyporiadaní BSM schválenou formou súdneho zmieru, ktorú dlžník uzavrel v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak sú pre vyslovenie odporovateľnosti splnené všetky predpoklady uvedené v § 42a OZ."

Náhrada trov konania. Inštitút, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou sporového konania a má nezanedbateľný dopad na majetkovú sféru strán sporu. Napriek skutočnosti, že niektorí možno považujú ustanovenia týkajúce sa náhrady trov konania za nanajvýš dostačujúce, máme za to, že tieto v sebe skrývajú viaceré aspekty, ktoré sú dodnes otázne a nie sú komplexne vyriešené. Jedným z načrtnutých problémov, ktorý rozoberieme v tomto článku, je výška základnej sadzby tarifnej odmeny pri súčasnom zastupovaní viacerých subjektov v konaní. Ide o problematiku, ktorá je zjavne prítomná v konaniach s väčším počtom subjektov, teda pri tzv. subjektívnej kumulácii. Či už vykladáme ustanovenia týkajúce sa náhrady trov konania rýdzo formálne, a/alebo ťažiskovo z gramatického znenia právneho predpisu, uvidíme, že v tomto prípade nemožno zostať iba pri rýdzom gramatickom znení a je nutné zájsť ďalej, a to do „obzoru“ účelnosti, s cieľom spravodlivo usporiadať vzájomné vzťahy strán sporu. V súčasnosti nájdeme pri náhrade trov a s tým súvisiacej subjektívnej kumulácii viaceré úskalia, na ktoré reaguje súdna prax či iné právne povolania rôznym spôsobom. Jedným dychom však možno dodať, že tento názorový rozkol po dlhodobom „doťahovaní sa“ napokon nájde od 1. januára 2024 svoje čiastočné rozuzlenie.

Náhrada tzv. stratenej šance nie je v našich právnych podmienkach príliš známa, no napriek tomu sa s použitím tohto pojmu v praxi stretávame, a to najmä v medicínskych sporoch. Jej uplatnenie je možné vidieť predovšetkým v prípadoch neistej kauzality, ktorú je možné korigovať viacerými spôsobmi, pričom jedným z nich je práve teória straty šance. Ide o koncept, ktorý je výnimočný v tom, že prichádza so sui generis chráneným statkom, a to šancou. Nechráni sa teda život ani zdravie, ale chráni sa šanca jednotlivca, ktorá predstavuje novú nahraditeľnú a reparovateľnú ujmu. Spôsob použitia tejto teórie v praxi a jej prípadné možné uplatnenie v rámci slovenského deliktného práva sú síce zaujímavé, no prinajmenšom sporné.