Náhrada trov konania. Inštitút, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou sporového konania a má nezanedbateľný dopad na majetkovú sféru strán sporu. Napriek skutočnosti, že niektorí možno považujú ustanovenia týkajúce sa náhrady trov konania za nanajvýš dostačujúce, máme za to, že tieto v sebe skrývajú viaceré aspekty, ktoré sú dodnes otázne a nie sú komplexne vyriešené. Jedným z načrtnutých problémov, ktorý rozoberieme v tomto článku, je výška základnej sadzby tarifnej odmeny pri súčasnom zastupovaní viacerých subjektov v konaní. Ide o problematiku, ktorá je zjavne prítomná v konaniach s väčším počtom subjektov, teda pri tzv. subjektívnej kumulácii. Či už vykladáme ustanovenia týkajúce sa náhrady trov konania rýdzo formálne, a/alebo ťažiskovo z gramatického znenia právneho predpisu, uvidíme, že v tomto prípade nemožno zostať iba pri rýdzom gramatickom znení a je nutné zájsť ďalej, a to do „obzoru“ účelnosti, s cieľom spravodlivo usporiadať vzájomné vzťahy strán sporu. V súčasnosti nájdeme pri náhrade trov a s tým súvisiacej subjektívnej kumulácii viaceré úskalia, na ktoré reaguje súdna prax či iné právne povolania rôznym spôsobom. Jedným dychom však možno dodať, že tento názorový rozkol po dlhodobom „doťahovaní sa“ napokon nájde od 1. januára 2024 svoje čiastočné rozuzlenie.
Je potrebné mať na zreteli, že v prípade rozhodovania súdov1) o náhrade trov konania môžu vzniknúť a aj vznikajú pomerne zaujímavé situácie, ktoré môžu v konečnom dôsledku výrazne ovplyvniť práva a povinnosti strán sporu. Ako sme už prezentovali, dovolíme si tvrdiť, že medzi aplikačné problémy, ktoré pôsobia v oblasti náhrady trov konania, možno zaradiť aj náhradu trov konania pri právnom zastupovaní viacerých subjektov na jednej strane. V tejto oblasti nájdeme rozkol medzi dvoma názorovými prúdmi, pričom jeden preferuje právna prax v oblasti advokácie2) a reprezentantom druhého názoru je ústavný súd.3)
Základom na určenie tarifnej odmeny za zastupovanie viacerých subjektov v konaní je § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj „vyhláška o odmenách advokátov“), ktorý hovorí, že „základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb“. Toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady spoločných úkonov pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb, teda pri procesnom (samostatnom alebo nerozlučnom) spoločenstve účastníkov, t. j. pri subjektívnej kumulácii. Rozkol, ktorý vznikol pri úprave zníženia tarifnej odmeny, primárne vychádza zo skutočnosti, že na citované ustanovenie je možné použiť viacero spôsobov výkladov, ktoré sa však významovo nezhodujú. Platné znenie tak v sebe obsahuje výkladovú pochybnosť o tom, či v prípade zastúpenia dvoch alebo viacerých osôb pri spoločných úkonoch sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 % už u prvého zastúpeného a u všetkých nasledujúcich osôb alebo u prvého zastúpeného je základná sadzba tarifnej odmeny v plnej výške (neznížená) a u všetkých nasledujúcich osôb je znížená.
Pôvod tejto pochybnosti možno nájsť pri právnej úprave totožného právneho vzťahu v predchádzajúcich dvoch za sebou idúcich právnych úpravách. Prvou z nich je nariadenie ministra spravodlivosti č. 115/1951 Zb., ktorým sa určujú sadzby odmien za úkony právnej pomoci poskytovanej advokátskymi poradňami (advokátska tarifa), účinné od 1. januára 1952 do 30. júna 1965, ktoré uvádzalo, že „pri spoločnom zastúpení dvoch alebo viac osôb v tej istej veci náleží za zastupovanie druhej a každej ďalšej osoby 1/3 odmeny, ktorá by za zastúpenie druhej a každej ďalšej osoby náležala, keby neboli zastúpené spoločne“.4)
Druhou z nich je vyhláška ministra spravodlivosti č. 50/1965 Zb. o odmenách za poskytovanie právnej pomoci (advokátska tarifa), účinná od 1. júla 1965 do 30. júna 1990, ktorá uvádzala, že „za spoločné úkony pri obhajovaní dvoch alebo viacerých osôb v tej istej veci, patrí za každú osobu odmena podľa sadzby znížená o 1/4“.5) Kým prvá úprava znižovala odmenu až u druhej a každej ďalšej osoby, tá neskoršia znižovala odmenu už pri každej jednotlivej osobe, teda u každého zastúpeného.
V súčasnosti je právna úprava iná. Možno povedať, že gramaticky komplikovanejšia. Dispozícia právnej normy je čiastočná, resp. nie je úplná, a to sa následne prejavuje v skutočnosti, že norma explicitne alebo jednoznačne neuvádza okruh osôb, u ktorých má byť sadzba tarifnej odmeny znížená.6) Nemožno teda jednoznačne určiť, od ktorej zastúpenej osoby sa má tarifná odmena znižovať. Vzhľadom na takto neurčitú dispozíciu tak prichádzajú do úvahy dve už načrtnuté výkladové alternatívy. Sémantický a gramatický výklad nám jednoznačnú odpoveď neposkytne a je potrebné siahnuť aj po iných metódach výkladu. Nad rámec sa však patrí na záver upozorniť, že uvedené neplatí pri uplatňovaní tzv. režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky o odmenách advokátov, ktorý sa uplatňuje „iba“ ku konkrétnemu úkonu právnej služby, a teda nenásobí sa počtom zastúpených osôb.7)
2. Názorové peripetie pri znižovaní sadzby tarifnej odmeny
2.1 Znižovanie sadzby tarifnej odmeny až pri druhej a ďalšej zastúpenej osobe
K prvej skupine názorov,8) resp. k prvej alternatíve radíme výklad, že sadzba má byť znížená o 50 % až od druhej zastúpenej osoby, a teda pri prvej zastúpenej osobe sa bude sadzba tarifnej odmeny rátať ešte v nekrátenej výške 100 %. Argument, ktorý spočíva v zachovaní tohto spôsobu výkladu, tkvie v tom, že ak by sme sadzbu tarifnej odmeny znížili o 50 % už pri prvej zastúpenej osobe, úplne by sa zmazal rozdiel medzi zastúpením jednej osoby a zastúpením dvoch osôb. Odmena v oboch prípadoch by bola summa summarum totožne vo výške 100 %.9) Tento spôsob výkladu tak vidí svoju účelnosť v tom, že je vyjadrený a zachovaný rozdiel, keď advokát zastupuje jednu osobu a keď advokát zastupuje napríklad dve oso