Z odôvodnenia:
1. Ústavný súd SR (ďalej len "Ústavný súd") uznesením sp. zn. I. ÚS 30/2018-27 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Z. H. spol. s r. o. (ďalej len "sťažovateľka") vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR (ďalej len "Ústava"), základného práva na osobnú účasť a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 34/2015 z 26. júla 2017 (ďalej len "Najvyšší súd" a "rozsudok Najvyššieho súdu").
2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že rozhodnutím DÚ Trenčín (ďalej len "správca dane") č. 645/230/91032/10/Feč z 12. októbra 2010 v spojení so zmeňujúcim rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR (ďalej len "odvolací orgán) č. I/226/1149-91565/2011/994159-r z 13. septembra 2011 bol sťažovateľke vyrubený za zdaňovacie obdobie jún 2008 rozdiel na DPH v sume 345 871 eur. Rozhodnutím správcu dane č. 645/230/91042/10/Feč z 12. októbra 2010 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho orgánu č. I/226/1149-91566/2011/994159-r z 13. septembra 2011 bol sťažovateľke vyrubený za zdaňovacie obdobie júl 2008 rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 353 175,06 eur.
3. Krajský súd v T. (ďalej len "krajský súd") na podklade žaloby sťažovateľky preskúmal zákonnosť predmetných rozhodnutí odvolacieho orgánu, a rozsudkom sp. zn. 11 S 90/2011 z 13. januára 2015 žalobu zamietol. V totožnej veci pritom išlo už o druhý zamietajúci rozsudok krajského súdu, keď v poradí prvý rozsudok zo 17. apríla 2012 Najvyšší súd zrušil uznesením sp. zn. 2 Sžf 39-40/2012 z 19. júna 2013. Na odvolanie sťažovateľky voči zamietajúcemu rozsudku krajského súdu z 13. januára 2015 o veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou, v poradí druhý rozsudok krajského súdu potvrdil.
4. Sťažovateľka v sťažnosti formulovala podrobné dôvody, ktorými preukazuje ňou tvrdenú ústavnú neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu. Podstatné námietky sťažovateľka zhrnula nasledovne: "Neposkytnutie primeranej lehoty na vyjadrenie sa k dodatku k protokolu, čím došlo k porušeniu kogentných ustanovení zákona č.511/1992 Zb., ako aj ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom. Vôbec neprebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie, napriek tomu, že daňové konanie je dvojstupňové, čím došlo k porušeniu ustanovení zákona o správe daní a poplatkov, čím bola sťažovateľke odňatá možnosť konať ako účastník konania v prvostupňovom konaní, čím došlo tiež k porušeniu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a možnosti vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom" (...)
5. Všetky uvedené čiastkové dôvody sťažnostnej argumentácie následne sťažovateľka rozvádza, pričom konštatuje, že tieto boli súčasťou jej odvolacej argumentácie
