Zánik práva k ochrannej známke

Krajský súd v B. B., ako súd prvého stupňa, rozsudkom z 30. marca 2006, č. k. 40 Cbs 140/2003-188 určil, že dohoda o prevode práv a povinností z 27. júna 1991, uzavretá medzi M. V. P., š. p. P. a V. N., š. p. N., je neplatná. Súčasne určil, že slovná ochranná známka V. registrovaná pod č. 162122 zanikla. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1. OSP tak, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 51 000 Sk na účet advokáta JUDr. J. G., P. X., B. X. do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodol tak v nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.novembra 2005, č. k. 1 Obo 249/2004-146, ktorým bol skorší rozsudok súdu prvého stupňa z 24. marca 2004, č. k. 40 Cbs 140/2003-112 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa bola skutočnosť, že prvostupňový súd dostatočne neskúmal naliehavosť právneho záujmu na podanie žaloby, v dôsledku čoho bol rozsudok nepreskúmateľný. Odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti dohody o prevode práv a povinností z 27. júna 1991 a na určení, že ochranná známka V. registrovaná pre V. Z., š. p. N. zanikla. Uložil preto prvostupňovému súdu vyriešiť danosť naliehavého právneho záujmu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj " OSP") s tým, že navrhovateľ musí preukázať, v čom vidí to, že bez určenia, či medzi účastníkmi právny vzťah je alebo nie je, je jeho právne postavenie neisté a aké jeho právo je bez tohto určenia ohrozené.

Prvostupňový súd po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu k otázke preukázania naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu na určení, že dohoda o prevode práv a povinností uzavretá 27. júna 1991 medzi právnymi predchodcami žalobcu a žalovaného je neplatná a že ochranná známka V. registrovaná pod č. 162122 v registri Úradu priemyselného vlastníctva SR (ďalej len " ÚPV SR") zanikla, zistil, že naliehavý právny záujem zo strany žalobcu bol daný. Právne svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil § 14 ods. 1 a 2, § 17 ods. 2, § 15 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku platného k 31. marcu 1991, ďalej § 28 ods. 2 písm. c), § 45 ods. 2 zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach platného k 31. decembru 1997 a § 16 ods. 1, 2, 5, § 22 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach platného k 30. máju 1991. Súčasne poukázal na § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj " OZ"). Po procesnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 80 písm. c) OSP. Poukázal konkrétne na to, že žalobca na základe zmluvy o predaji podniku uzavretej medzi Fondom národného majetku SR (ďalej len "FNM SR") a ním vstúpil do všetkých práv jeho právneho predchodcu V. Z., š. p. N., a teda aj do práv na používanie nezapísaného označenia V., ktoré jeho právny predchodca preukázateľne používal minimálne od svojho vzniku ako štátneho podniku, t.j. od roku 1988 do 29. apríla 1997. Na podklade týchto skutočností je žalobca aktívne legitimovaný vystupovať v predmetnom súdnom spore.

Predajom podniku právneho predchodcu žalobcu prešlo na žalobcu právo na faktické vyrábanie výrobku - nealkoholického nápoja na tom istom technologickom zariadení a na základe tej istej receptúry, ako to robil jeho právny predchodca. Súd vyzdvihol skutočnosť, že používanie označenia V. sa viaže