Dočasné pozastavenie účinnosti normatívnych správnych aktov územnej samosprávy (so zreteľom na iniciovanie a rozhodnutie o dočasnom pozastavení účinnosti všeobecne záväzného nariadenia) (2. časť)

Dichotomický prístup zákonodarcu k úprave konania o súlade právnych predpisov v rámci ústavného súdnictva a správneho súdnictva sa neobmedzuje na náležitosti návrhu na dočasné pozastavenie účinnosti právneho predpisu. Kým zákon č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR zakotvuje procesný imperatív o návrhu na dočasné pozastavenie účinnosti právneho predpisu, ²⁾ Správny súdny poriadok takúto signifikantnú úpravu nezakotvil. Neznamená to však, že temporálne limity pre rozhodovaciu činnosť správneho súdu neexistujú. Možno ich vyvodiť implicitným spôsobom. Priestor preto vytvárajú ustanovenia Správneho súdneho poriadku, prípadne, v nadväznosti na § 2 Civilného sporového poriadku, ³⁾ aj ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktoré sa vzťahujú na rýchlosť správneho súdneho konania. Konkrétne môže ísť napríklad o -

Správny súd má o dočasnom pozastavení účinnosti napadnutého, všeobecne záväzného nariadenia rozhodnúť "čo najrýchlejšie", čo nemusí byť nevyhnutne totožné s "bezodkladným rozhodovaním". Konanie a rozhodovanie "čo najrýchlejšie" je všeobecnou požiadavkou hospodárnosti konania (procesnej ekonómie). Prejednaťa rozhodnúť čo najrýchlejšie je potrebné každú vec, ktorá je sekundárnym predmetom konania pred správnym súdom. Aj Ústavný súd SR by mal nakoniec rozhodovať tak, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá "čo najrýchlejšie" (čl. 17 Civilného sporového poriadku), a to na základe subsidiarity Civilného sporového poriadku, normatívne objektivizovanej v § 62 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR. ⁴⁾ Pokiaľ by teda zákonodarca hodlal označiť termínmi "čo najrýchlejšie" a "bezodkladne" rovnaký denotát, neustanovoval by v § 80 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR povinnosť bezodkladného rozhodovania o dočasnom pozastavení účinnosti právneho predpisu v ústavnom súdnictve. Úprava § 80 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR je symptomatickým dôkazom skutočnosti, že "bezodkladné konanie" je obsahovo prísnejšie než "konanie čo najrýchlejšie". V tomto kontexte "čo najrýchlejší postup" nemusí napríklad znamenať "prednostné vybavovanie správnej súdnej veci", kým "bezodkladný postup" áno. Dvojaká pozícia zákonodarcu k časovým aspektom rozhodovania o dočasnom pozastavení právneho predpisu tak pravdepodobne tiež nie je celkom dôvodná.

Nejednotný legislatívny prístup sa však v aplikačnej praxi príliš neodráža. Z empirických poznatkov vyplýva, že Ústavný súd SR i správne súdy rozhodujú o podanom návrhu značne odlišne. Dĺžka rozhodovania Ústavného súdu SR sa pohybuje od niekoľkých dní, ⁵⁾ cez mesiace ⁶⁾ až po roky. ^{7) 8)} Obdobné závery vyplývajú z činnosti správnych súdov. Napríklad Krajský súd v Banskej Bystrici vydal rozhodnutie o nevyhovení návrhu na dočasné pozastavenie účinnosti právneho predpisu vo veci sp. zn.23S/186/2013 už po od jeho doručenia (návrh bol konajúcemu súdu doručený 31. mája 2013, o veci sa rozhodlo 12. júna 2013).