Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou pred súdmi SR

Inšpiráciou k napísaniu tohto článku bol článok autorov JUDr. Ľalíka a JUDr. Števčeka uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2012.²⁾ K téme neústavnosti zmeny zákonníka práce v súvislosti so znížením zákonnej, maximálnej výšky poplatku za sprostredkovanie stravovacích služieb autori okrem iného uviedli, že jednotlivec, ktorý v dôsledku platnosti zákona utrpel škodu má možnosť domáhať sa jej náhrady postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa autorov ³⁾.

Domnievame sa, že právny poriadok SR v súčasnom stave neponúka dostatočný priestor pre jednoduché konštatovanie o povinnosti štátu nahradiť škodu vzniknutú v dôsledku legislatívnej činnosti. Naopak, považujeme túto otázku za kontroverznú a nevyriešenú, a to nielen v právnom poriadku SR, ale aj v prevažnej väčšine ostatných európskych a svetových jurisdikcií. Táto problematika obsahuje závažné aspekty z hľadiska filozoficko-právneho a štátoprávneho, pričom bokom nezostávajú ani otázky politického charakteru. Našou ambíciou nie je podať vyčerpávajúci výklad všetkých aspektov súvisiacich s touto otázkou a ani poskytnúť argumentáciu v prospech niektorého z pohľadov na predmetnú oblasť. Našim cieľom je skôr poskytnúť základný prehľad o súčasnom stave možnosti domáhania sa náhrady škody v dôsledku legislatívnej činnosti v kontexte právneho poriadku SR, ako aj iných vybraných štátov.

V právnej terminológii deliktuálneho práva sa ako základné predpoklady zodpovednosti za škodu uvádzajú: i) porušenie právnej povinnosti, ii) existencia škody a iii) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. V prípade konštituovania zodpovednosti na základe subjektívneho prvku je k uvedeným predpokladom pridávané aj kritérium zavinenia.⁴⁾ Napriek tomu, že uvedené predpoklady sa spájajú predovšetkým s občianskoprávnou zodpovednosťou, ide o všeobecné kritéria aplikovateľné aj pre zodpovednostné vzťahy v systéme verejného práva.

V prípade zákonodarcu treba porušenie právnej povinnosti, ako primárneho predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu, vnímať v rámci normatívneho chápania úlohy zákonodarcu v materiálnom právnom štáte.⁵⁾ Vychádzajúc z ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (ústava), orgány verejnej moci participujúce na tvorbe všeobecne záväzných právnych predpisov majú povinnosť tvoriť také právne normy, ktoré majú určitú kvalitu, pričom základným prejavom takejto kvality je súlad zákonov s Ústavou.⁶⁾ Pri aplikovaní týchto princípov právneho štátu na legislatívnu činnosť NR SR Ústavný súd SR (Ústavný súd) v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol, že parlament môže prijať v zásade ľubovoľný zákon, pokiaľ týmto zákonom neprekročí rámec daný Ústavou.⁷⁾ Ak parlament prekročí tieto svoje oprávnenia poskytuje právny poriadok SR garancie na nápravu tohto stavu, a to prostredníctvom konania o súlade právnych predpisov Ústavným súdom podľa čl. 125 Ústavy. Treba tiež dodať, že zákonodarca môže byť viazaný záväzkom prijať právny predpis s určitým obsahom⁸⁾. V neposlednom rade je zákonodarca povinný postupovať v súlade s procedurálnymi pravidlami obsiahnutými v ústave a ďalších predpisoch.

V nadväznosti na uvedené preto porušenie právnej povinnosti zákonodarcu môže spočívať v zásade v troch nasledovných pochybeniach:

a) porušenie pravidiel legislatívneho procesu,

b) prijatie právnej normy v rozpore s právnymi predpismi vyššej právnej sily,

c) legislatívna nečinnosť, t.j. neprijatie právnej normy vôbec alebo v určenom čase, a to napriek povinnosti normu prijať.

Škodo