Medzi pôvodným veriteľom pohľadávky, ktorý žalobcovi prostredníctvom zmluvy o postúpení pohľadávky pohľadávku postúpil, a žalovaným bol právny vzťah, ktorý Okresný súd Košice II, podľa nášho názoru, správne ustálil ako obchodnoprávny vzťah založený na podklade
§ 409 OBZ. Predmetom zmluvného vzťahu bolo dodávanie zdravotníckeho materiálu žalovanému prostredníctvom konsignačného skladu. Priebeh obchodných transakcií spočíval v tom, že podľa potrieb žalovaného si tento vzal zo skladu potrebný zdravotnícky materiál, pričom následne lekár využívajúci tento materiál vystavil tzv. hlásenku potvrdzujúcu prevzatie tovaru. Následne bola žalovaným vystavená objednávka.
Žalovaný deklaroval, že medzi ním a pôvodným vlastníkom pohľadávky bola uzatvorená rámcová dohoda o zákaze postúpenia pohľadávok, ktorej existenciu podľa jeho názoru bolo možné vyvodiť z vyjadrenia zamestnancov žalovaného v iných právnych sporoch a objednávok žalovaného. Zo strany žalovaného podľa súdu prvej inštancie nedošlo k uneseniu dôkazného bremena v otázke dohody o zákaze postúpenia pohľadávok, a preto nebolo možné dospieť k záveru, že by zmluva o postúpení pohľadávok bola neplatná.
Okresný súd Košice II rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi uplatnený nárok vo výške 713 029,70 eur spolu s úrokmi z omeškania a paušálnou náhradou nákladov podľa
§ 369c OBZ v spojení s § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka (ďalej aj "nariadenie vlády č. 21/2013 Z. z."), a to za každú faktúru jednotlivo (celkovo 509 faktúr) v celkovej výške 2
