Súbeh reivindikačného a odškodňovacieho nároku

Jestvujú otázky, pri ktorých sa môže hľadanie odpovede javiť ako akademická kratochvíľa, ako teoretické cvičenie bez praktického významu. Práve takouto by sa mohla zdať aj otázka možného súbehu reivindikačného a odškodňovacieho nároku, teda otázka, či môže vlastník požadovať od toho, kto neprávom zadržiava jeho vec, náhradu - či už relutárnu alebo naturálnu - za túto vec z titulu zodpovednosti za škodu, ak si stále môže voči tejto alebo tretej osobe uplatňovať reivindikačný nárok, teda nárok na vydanie veci. O tom, že naozaj ide o otázku nepraktickú, by mohla azda najlepšie svedčiť skutočnosť, že sa nám nepodarilo dohľadať žiadne slovenské súdne rozhodnutie, ktoré by sa ňou osobitne zaoberalo. ¹⁾ Na druhej strane iba to, že otázka môže mať len malý praktický význam, neznamená, že by sa jej akademická obec mala vzdať. Aj nepraktické otázky môžu vnášať svetlo potrebné do vyriešenia tých praktických. Navyše skutočnosť, že sa určitá otázka pred súdmi neobjavuje, nemusí nevyhnutne znamenať, že má len teoretický význam. Môže pokojne ísť len o dôsledok toho, že strany sporu o jej význame jednoducho netušia alebo sa ju obávajú použiť z dôvodu jej nedostatočného spracovania justíciou i akadémiou. Z pohľadu možného súbehu reivindikačného a odškodňovacieho nároku tak nemožno vylúčiť, že vlastníci sa rozhodujú pre reivindikačný nárok nie preto, lebo ho preferujú, ale preto, lebo majú obavu o výsledok sporu, keďže možnosť uplatniť namiesto reivindikačného nároku nárok odškodňovací nie je dostatočne dogmaticky rozpracovaná, čo môže logicky viesť k neochote súdov takúto možnosť pripustiť. A práve tento dlh, ktorý má právna náuka voči právnej praxi, sa pokúsime týmto príspevkom splatiť.

No ešte predtým, ako sa do tejto úlohy pustíme, tri krátke upresnenia:

Po prvé, budeme sa zaoberať dvomi alternatívami vzťahu oboch spomenutých nárokov. Prvú z nich predstavuje prípad, keď oba nároky potenciálne smerujú voči tej istej osobe, teda keď je otázne, či môže vlastník uplatniť odškodňovací nárok voči tomu, kto mu vec neprávom zadržiava, namiesto toho, aby si voči nemu uplatnil reivindikačný nárok. Druhá alternatíva sa zas zhmotňuje v prípade, keď nároky smerujú voči rôznym osobám, teda keď otázka znie, či si vlastník môže namiesto reivindikačného nároku voči tomu, kto mu vec aktuálne neprávom zadržiava, uplatniť odškodňovací nárok voči tomu, kto tejto osobe vec neoprávnene odovzdal.

Po druhé, v tomto príspevku nám nepôjde o nárok na náhradu za to, že vlastník nemohol vec počas protiprávneho zadržania užívať, a preto si musel prenajať zástupnú vec alebo zužitkoval inú svoju vec. ²⁾ Rovnako nám nepôjde ani o nárok na náhradu za to, že vlastníkovi v dôsledku protiprávneho zadržania vznikli iné následné škody, napr. v podobe nájomného, ktoré mu ušlo z dôvodu, že nemohol vec prenajímať, alebo v podobe zisku, ktorý mu ušiel z dôvodu, že vec nemohol včas predať tretej osobe, že ju predal za nižšiu sumu alebo že vec nemohol používať ako zdroj svojho zárobku (napríklad v prípade taxikára alebo kuriéra). Obdobne sa nebudeme zaoberať ani situáciami, keď bola neprávom zadržaná vec poškodená. Žiadny z týchto prípadov nás nebude v tomto príspevku zaujímať, a to preto, lebo v nich možno prípadné odškodňovacie nároky uplatňovať nároku reivindikačnom, nie namiesto neho, keďže uspokojujú rôzne záujmy (ide tu o prípad tzv. mnohosti nárokov, ).

A po tretie, v príspevku opomenieme historické aspekty ako aj komparatívny pohľad. Netvrdíme, že minulosť či súčasné prístupy v príbuzných právnych poriadkoch nemôžu byť inšpiratívne. No bez detailnej znalosti tamojšieho právneho prostredia - a takúto podrobnú znalosť, priznávame, nemáme - sa vystavujeme riziku, že budeme z historických prameňov ³⁾ či zo zahraničných názorov ⁴⁾ vyvodzovať argumenty, ktoré nie sú automaticky prenositeľné to dôsledok faktu, že exekúcia bola možná výlučne pre peňažné dlhy. Žalovaný, ktorý vec neoprávnene držal, nebol preto odsúdený na vydanie veci, ale na zaplatenie určitej sumy. Jej úhrada sa pritom