Ako v prípade väčšiny nástrojov justičnej spolupráce v trestných veciach, tak aj v prípade uplatňovania európskeho vyšetrovacieho príkazu dochádza k určitým zásahom do základných práv a slobôd osôb dotknutých jeho vykonaním. Práve táto skutočnosť viedla k prijatiu rozhodnutia zo strany Súdneho dvora EÚ, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo uplatňovanie európskeho vyšetrovacieho príkazu a vyvolalo niekoľko sporných otázok týkajúcich sa budúcnosti predmetného právneho nástroja.Ide o rozhodnutie známe pod označením Gavanozov II, ktoré bude hlavným predmetom analýzy tohto komentára.
As with the most instruments of judicial cooperation in criminal matters, the application of the European Investigation Order also involves certain interferences with the fundamental rights and freedoms of the persons concerned by its execution. This fact led to a decision by the Court of Justice of the EU which had a fundamental impact on the application of the European Investigation Order and raised several controversial issues concerning the future of the legal instrument in question. This decision is known as Gavanozov II, and will be the main subject of the analysis of this commentary.
SZABOVÁ, E.: Európsky vyšetrovací príkaz v kontexte aktuálnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ; Justičná revue, 77, 2025, č. 1, 37 – 57.
Kľúčové slová: Gavanozov I, Gavanozov II, európsky vyšetrovací príkaz, vnútroštátne vyšetrovacie opatrenia, právo na účinný prostriedok nápravy.
Key words: Gavanozov I, Gavanozov II, European investigation order, national investigative measures, right to an effective remedy.
Právne predpisy/legislation: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach; Charta Európskej únie; Európsky dohovor o ľudských právach; Zmluva o Európskej únii.
Úvod
Európsky vyšetrovací príkaz predstavuje nástroj justičnej spolupráce v trestných veciach v rámci Európskej únie, ktorý bol zavedený Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach (ďalej len "smernica o EVP"). Ide o nástroj, ktorý sa vydáva na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v štáte vykonávajúcom európsky vyšetrovací príkaz s cieľom zabezpečenia dôkazov. Európsky vyšetrovací príkaz vo veľkej miere prispel k zefektívneniu systému justičnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ, keďže na jeho základe dochádza k rozšíreniu uplatňovania zásady vzájomného uznávania aj na vyšetrovacie opatrenia.
Právo na účinný prostriedok nápravy, tak ako je ukotvené v čl. 47 Charty EÚ, bolo v oblasti trestného práva doposiaľ vykladané pomerne stroho. Súdna prax Súdneho dvora EÚ nekoncipovala zásadnejšie požiadavky pre vnútroštátne právne úpravy, pokiaľ ide o dosiahnutie súladnosti s predmetným článkom Charty EÚ. Uvedené sa však zmenilo po prijatí komentovaného
. Predmetný rozsudok je zásadný nielen tým, že ide o vôbec prvé rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, prostredníctvom ktorého dochádza k pozastaveniu používania nástroja vzájomného uznávania v oblasti trestného práva z dôvodu nedodržiavania základných práv osôb dotknutých vykonaním takéhoto nástroja, ale aj tým, že jeho závery dopadajú nielen na európsky vyšetrovací príkaz, ale aj na možnosť napadnutia vnútroštátnych vyšetrovacích opatrení. Komentované rozhodnutie môže sprísnením výkladu práva na účinný prostriedok nápravy viesť k spomaleniu justičnej spolupráce v trestných veciach a rovnako k potrebe revidovania príslušných vnútroštátnych právnych predpisov. Uvedené dôsledky však vyvstávajú aj z vágnosti, ktorá je pre rozsudok Gavanozov II príznačná a výsledkom ktorej bol takmer okamžitý vznik niekoľkých problémov, resp. sporných otázok súvisiacich s uplatňovaním európskeho vyšetrovacieho príkazu. Komentár vo svojej nasledujúcej časti vykonáva identifikáciu tých najzásadnejších otázok uvedeného charakteru, pričom zároveň vo vzťahu k nim formuluje adekvátne odpovede a to za súčasného nahliadnutia na relevantnú aplikačnú prax členských štátov EÚ, ktorá nasledovala bezprostredne po vynesení rozsudku Gavanozov II.
rozsudku Súdneho dvora EÚ z 11. novembra 2021 vo veci č. C-852/19, známeho pod označením Gavanozov II
1 Základná charakteristika rozsudku Gavanozov II a identifikácia z neho plynúcich aplikačných otázok
Dňa 11. novembra 2021 prišlo zo strany Súdneho dvora EÚ k prijatiu rozsudku číslo C-852/19, ktorý bol výsledkom prejudiciálneho konania iniciovaného Špecializovaným trestným súdom v Bulharsku (Specializiran nakazatelen săd). Predmetný rozsudok súvisel s trestným konaním, ktoré bolo na bulharskom Špecializovanom trestnom súde vedené proti Ivanovi Gavanozovi za účasť v zločineckej skupine vytvorenej na účely páchania daňových trestných činov. Aj z tohto dôvodu nesie predmetný rozsudok zjednodušené označenie ako rozhodnutie Gavanozov II
1)
. V uvedenom trestnom konaní totiž prišlo k vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu (ďalej len "EVP"), na základe ktorého mali príslušné orgány Českej republiky vykonať prehliadky a zaistenie vecí a pristúpiť k výsluchu svedka formou videokonferencie. Práve v súvislosti s vydaním EVP bol zo strany bulharského súdu predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý bol Súdnemu dvoru EÚ doručený dňa 21. novembra 2019. V predmetnom návrhu boli zo strany Specializiran nakazatelen săd položené luxemburskému súdu dve prejudiciálne otázky.
1.
Je vnútroštátna právna úprava, ktorá neupravuje nijaký opravný prostriedok proti vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu v trestných veciach na domovú prehliadku a prehliadku obchodných priestorov, na zaistenie určitých vecí a na výsluch svedka, zlučiteľná s článkom 14 ods. 1 až 4, článkom 1 ods. 4 a odôvodneniami 18 a 22 smernice 2014/41, ako aj s článkami 47 a 7 Charty v spojení s článkami 13 a 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd?
2.
Je možné za takýchto okolností vydať európsky vyšetrovací príkaz v trestných veciach?
Súdny dvor EÚ odpovedal na položené prejudiciálne otázky nasledovným spôsobom.
I.)
Článok 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach v spojení s článkom 24 ods. 7 tejto smernice a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu vydávajúceho európsky vyšetrovací príkaz, ktorá neupravuje nijaký opravný prostriedok proti vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu na vykonanie prehliadok a zaistení, ako aj na výsluch svedka prostredníctvom videokonferencie.
II.)
Článok 6 smernice 2014/41 v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie a článkom 4 ods. 3 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušný orgán členského štátu vydal európsky vyšetrovací príkaz na vykonanie prehliadok a zaistení, ako aj na výsluch svedka prostredníctvom videokonferencie, ak právna úprava tohto členského štátu neupravuje nijaký opravný prostriedok proti vydaniu takéhoto európskeho vyšetrovacieho príkazu.
Citované, na prvý pohľad nenápadné konštatovania Súdneho dvora EÚ, predstavujúce interpretáciu ustanovení smernice o EVP, vyvolali takmer okamžite po vynesení rozsudku nielen vlnu značnej kritiky, ale predovšetkým vznik niekoľkých zásadných aplikačných problémov a v prípade niektorých členských štátov dokonca značný obrat v oblasti uplatňovania európskeho vyšetrovacieho príkazu. Na základe aplikačnej praxe jednotlivých členských štátov EÚ možno identifikovať nasledujúce problémy, resp. otázky vykazujúce v tomto ohľade najzásadnejší charakter.
1.
Akým spôsobom majú členské štáty naplniť požiadavku Súdneho dvora EÚ, týkajúcu sa opravného prostriedku proti vydaniu EVP?
2.
Na aké druhy vyšetrovacích opatrení je potrebné uplatňovať závery plynúce z rozhodnutia vo veci Gavanozov II?