§ 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov
1. Ak rozhodnutie o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny (vyhosťovaného) nestanovuje konkrétny štát, do ktorého sa má administratívne vyhostenie vykonať, a súčasne sa na vyhosťovaného vzťahuje neprípustnosť extradície do jeho domovského štátu, musí byť pri výkone administratívneho vyhostenia zo strany správnych orgánov účelne a efektívne zisťované nielen to, či a ktorý štát je ochotný vyhosťovaného prijať na svoje územie, ale i to, či takýto štát vo vzťahu k prijatiu vyhosťovaného s odkazom na § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov hodnoverne akceptuje výhradu jeho nevydania do (domovského) štátu, na ktorý sa neprípustnosť extradície vzťahuje.
2. Na tento účel je preto zo strany správnych orgánov namieste pri oslovovaní druhých štátov formulovať výzvy takým spôsobom, aby výzvy jednak (i) obsahovali doložku, že ak sa daný štát v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa mať zato, že s prijatím vyhosťovaného nesúhlasí, a súčasne i (ii) výhradu, že vyhosťovaný nebude vydaný do štátu, na ktorý sa vzťahuje neprípustnosť extradície.
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 1 Szak 4/2024
Skutkový stav
Najvyšší súd SR uznesením z 24. januára 2024, sp. zn. 1 Tost 31/2023 (ďalej aj „rozhodnutie o neprípustnosti extradície“), podľa § 194 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „TP“) zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 10. novembra 2023, sp. zn. 4 Ntc 5/2022, a podľa § 509 ods. 1 TP vyslovil, že vydanie žalobcu ako vyžiadanej osoby do Tadžickej republiky nie je prípustné a súčasne podľa § 506 ods. 3 písm. b) TP per analogiam žalobcu prepustil z vydávacej väzby.
Žalovaný rozhodnutím z 20. marca 2024, č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV, podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 404/2011 Z. z.“) rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny (bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky), pretože predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, a žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov ako odvolací orgán rozhodnutím zo 17. mája 2024, č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk, tak, že zmenilo prvú vetu výroku, kde vypustilo, že sa žalobca vyhosťuje na územie Ukrajiny, v ostatnej časti napadnuté rozhodnutie potvrdilo a odvolanie zamietlo. Rozhodnutie žalovaného z 20. marca 2024, č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV, v spojení s odvolacím rozhodnutím zo 17. mája 2024, č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk (ďalej spolu aj „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) nadobudli právoplatnosť 28. mája 2024.
Žalovaný ďalej rozhodnutím z 20. marca 2024, č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV (ďalej aj „rozhodnutie o zaistení“) podľa § 125 ods. 2, § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 a 5 zákona č. 404/2011 Z. z. rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 20. júla 2024.
Správny súd v Košiciach (ďalej aj „Správny súd“) rozsudkom z 18. apríla 2024, sp. zn. 1 Saz 3/2024-47, správnu žalobu žalobcu podanú proti rozhodnutiu o zaistení ako nedôvodnú zamietol. Proti danému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší správny súd SR rozsudkom z 12. júna 2024, sp. zn. 6 Szak 2/2024, zamietol ako nedôvodnú.
Žalovaný rozhodnutím z 18. júla 2024, č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV (ďalej aj „prvé rozhodnutie o predĺžení zaistenia“) podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. predĺžil zaistenie žalobcu, pričom stanovil dĺžku doby jeho zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 20. septembra 2024, pričom dôvod predĺženia zaistenia spočíval v zabezpečení náhradného cestovného dokladu a tiež v potrebe zabezpečenia jednotlivých odpovedí z krajín, ktoré boli oslovené ohľadom možného prijatia žalobcu.
Správny súd rozsudkom z 13. augusta 2024, sp. zn. 15 Saz 3/2024-80, správnu žalobu žalobcu podanú proti prvému rozhodnutiu o predĺžení zaistenia zamietol ako nedôvodnú. Proti danému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší správny súd rozsudkom z 11. septembra 2024, sp. zn. 6 Szak 3/2024, zamietol ako nedôvodnú.
Žalovaný rozhodnutím z 18. septembra 2024, č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV (ďalej aj „druhé rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu o 6 mesiacov, t. j. do 20. marca 2025, v súlade s § 88 ods. 4 tretia veta zákona č. 404/2011 Z. z. na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že žalobca ostal umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj „ÚPZC Sečovce“).
Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že:
– účel zaistenia naďalej trvá, pričom žalobca v procese výkonu administratívneho vyhostenia z územia S