Čo nám pripraví zákonodarca novelou Trestného zákona týkajúcou sa neoprávneného nakladania s odpadmi?

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že správno-právna, občianskoprávna a ekologicko-právna zodpovednosť spolu vytvárajú dostatočný priestor na ochranu životného prostredia, ktorý dokáže efektívne zabrániť jeho ničeniu a znečisťovaniu, a teda že nie je potrebné chrániť životné prostredie aj prostredníctvom trestnoprávnej zodpovednosti. Z princípu totiž vyplýva, že trestné právo je poslednou inštanciou, ktorá nastupuje len vtedy, keď sa ostatné prostriedky nápravy ukázali ako neúčinné. To má za následok nielen povinnosť orgánov činných v trestnom konaní dať prednosť inému typu právnej zodpovednosti pred trestnoprávnou zodpovednosťou, ale aj povinnosť zákonodarcu nekriminalizovať takéto konanie. Uvedené do značnej miery vyplýva najmä z toho, že zodpovednosť v práve životného prostredia je zodpovednosťou špecifickou, a to nielen vďaka samotnej podstate prírody a jej zložiek, ale aj vďaka jej významu, funkciám a neľahko vyjadriteľnej hodnote.

Na tomto mieste je preto nevyhnutné uviesť dôvody existencie trestnej zodpovednosti pri ochrane životného prostredia. Z hľadiska ochrannej funkcie trestného práva je potrebné zopakovať, že trestné právo slúži na ochranu tých najvýznamnejších hodnôt, spoločenských vzťahov a verejných statkov pred spoločensky najviac nebezpečnými útokmi. Keď hovoríme o ochrane najvýznamnejších hodnôt, Osobitná časť Trestného zákona v rámci šiestej hlavy chráni aj životné prostredie. je natoľko významným verejným statkom, že bez neho nie je možný ani samotný život. Akú by teda malo v dnešnej dobe logiku chrániť trestným právom život, ak by sme zároveň obdobnými mechanizmami nechránili aj podmienky, ktoré sú nevyhnutné pre vznik života a jeho ďalší zdravý vývoj? Je potrebné uvedomiť si, že trestnoprávna zodpovednosť je aplikovateľná ako posledné, krajné riešenie, pretože najväčším spôsobom zasahuje do práv a slobôd ľudí, na ktorých sa uplatňuje, avšak je jednoznačne nevyhnutná, pretože zasahuje v takých prípadoch, keď by miernejšie právne normy nedosiahli nápravu daného protiprávneho stavu.

Zároveň je potrebné spomenúť tých najväčších znečisťovateľov životného prostredia, napr. veľké koncerny či priemyselné spoločnosti, pre ktoré je, žiaľ, viac ekonomicky výhodnejšie znečisťovať životné prostredie a zaplatiť prípadnú pokutu ako správnoprávnu sankciu, než vynakladať značné množstvo finančných prostriedkov na ekologickejšie zariadenia, prípadne legálnu likvidáciu znečisťujúcich látok. Na podklade uvedeného preto jednoznačne konštatujeme, že ochrana životného prostredia, jeho zložiek a tiež zabezpečenie nakladania s odpadmi v medziach zákona nevyhnutne potrebovali aj trestno-právnu ochranu. Táto nevyhnutnosť trestnoprávnej ochrany životného prostredia súvisí tiež s preventívnou funkciou trestného práva, pretože iba hrozba pokuty, kompenzačné opatrenia alebo iné povinnosti vyplývajúce z uplatnenia zvyšných foriem právnej zodpovednosti, nemá na potenciálnych narušiteľov životného prostredia .

Na druhej strane, trest odňatia slobody, ktorý páchateľom trestných činov na úseku životného prostredia v rámci trestnoprávnej úpravy hrozí, má oveľa vyššie účinky z pohľadu generálnej prevencie, ako len obyčajná pokuta. Podobne je to aj v prípade prevencie individuálnej. Žiadna sankcia stanovená občianskym alebo správnym právom nezabezpečí to, aby sa narušiteľ životného prostredia zdržal ďalšieho poškodzovania životného prostredia tak výrazne, ako je to práve pri trestných sankciách. Navyše, na rozdiel od následkov iných foriem právnej zodpovednosti oveľa viac rešpektujú požiadavku časti spoločnosti na potrestanie páchateľa závažného poškodzovania životného prostredia. Ďalším dôvodom, prečo je potrebné kriminalizovať poškodzovanie životného prostredia, resp. jeho jednotlivých zložiek, je to, že životné prostredie a jeho zložky nemusia byť len objektom trestného činu, ale aj prostriedkom iného trestného činu, ktorý môže byť ešte závažnejší. Podľa pplk. Ing. Mária Kerna, niekdajšieho vedúceho oddelenia environmentálnej kriminality Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, predstavuje životné prostredie alebo niektorá z jeho zložiek za určitých okolností ideálny prostriedok teroristického útoku. Páchanie trestnej činnosti na úseku životného prostredia teda môže predstavovať významné riziká nielen v biologickej oblasti, ale aj v národnobezpečnostnej. Prostredníctvom útokov na životné prostredie môžu byť páchané trestné činy v oblasti ekonomickej, ale aj kultúrno-spoločenskej. ¹⁾ Preto je možné konštatovať, že vzhľadom na všetky tieto dôvody, kriminalizácia niektorých konaní, ktoré smerujú proti životnému prostrediu ako celku alebo proti jeho zložkám, nie je nadbytočná a je v súlade so subsidiárnou povahou trestného práva a princípom Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti ustálil, že:

V ďalšom texte bude príspevok pojednávať o druhoch zodpovednosti, s ktorými sa v rámci práva životného prostredia stretávame, a to v niekoľkých formách:

Všetky tieto formy zodpovednosti sa uplatnia aj pri nezákonnom nakladaní s odpadmi. je možné vyvodiť za spáchané správne delikty, ktoré je možné nájsť v predpisoch upravujúcich rôzne úseky verejnej správy. je úplne špecifická od ostatných foriem zodpovednosti a ide o samostatnú formu právnej zodpovednosti, ktorá sa uplatňuje iba v rámci práva životného prostredia. Straty, ktoré táto forma zodpovednosti postihuje, nepostihujú konkrétneho vlastníka, ale zasahujú celú spoločnosť. Preto je táto zodpovednosť často označovaná aj ako celospoločenská. za životné prostredie sa riadi najmä ustanoveniami Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Znamená to, že fyzické a právnické osoby zodpovedajú za škody spôsobené inému v dôsledku ich prevádzkovej činnosti, napríklad znečistením, vplyvom fyzikálnych, chemických alebo biologických faktorov. Cieľom je, aby poškodený získal náhradu škody a mohol uplatniť nároky na jej nápravu.

Väčšina vyspelých krajín kriminalizuje konania, ktoré sú spôsobilé narušiť alebo ohroziť životné prostredie. Z toho teda jednoznačne vyplýva, že zákonodarcovia nepovažujú v daných prípadoch uplatnenie zvyšných foriem právnej zodpovednosti za dostatočné. S týmto ich názorom je možné iba bezvýhradne súhlasiť.

vyvodzujeme iba v súvislosti s trestnými činmi, ktoré sú zakotvené v zákone č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len alebo ). Na tomto mieste je pre úplnosť nevyhnutné uviesť, že na rozdiel od správnych deliktov sú následky trestných činov často spájané s intenzívnymi zásahmi do osobnej slobody v podobe trestu odňatia slobody. ³⁾

V prvom kroku je však nevyhnutné definovať ústredný pojem previazaný s daným textom, ktorým je odpad. sa v zmysle platnej legislatívy, teda v zmysle zákona č. 79/2015 Z. z o odpadoch v znení neskorších predpisov (ďalej len má na mysli: " Ide o generálnu klauzulu pojmu odpad, ktorá je uplatňovaná aj v iných predpisoch na úseku odpadového hospodárstva. Do zákona o odpadoch bola prevzatá z čl. 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES o odpade. Na druhej strane, aplikačná prax je plná prípadov, v rámci ktorých obvinení namietajú práve tú skutočnosť, či hnuteľná vec alebo látka, ktorá je predmetom vyšetrovania, je odpadom. Zároveň je táto argumentácia absolútne logická, lebo iba hnuteľná vec či látka, ktorá spĺňa definíciu odpadu, môže byť trestnoprávne posudzovaná. V tomto smere ešte uvádzame, že zákon o odpadoch obsahuje aj negatívne vymedzenie odpadu, ktoré hovorí:

. V prípade pochybností, či vec alebo látka sú alebo nie sú odpadom, rozhoduje okresný úrad v sídle kraja podľa § 107 písm. c) zákona o odpadoch.