ĽALÍK, T. a kol. Ochrana základných práv. Bratislava: Wolters Kluwer, 2026, 440 s., ISBN 978-80-571-0813-3

Učebnica vychádza ako kolektívne dielo autorov (Tomáš Ľalík, vedúci autorského kolektívu, Ján Svák, Lívia Trellová, Vincent Bujňák), ktoré nadväzuje na tradíciu učebníc o ľudských právach vydaných na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. ¹⁾ Aj napriek tomu, že predstavuje teoretický základ na výučbu rovnomenného predmetu, nie je písaná typicky deskriptívnym výkladom, určeným výlučne pre študentov. Jej osobitný prínos spočíva najmä v reflexii interpretačných línií jednotlivých ľudskoprávnych inštitúcií s poukázaním na možné slabé miesta, ale rovnako aj vlastnými návrhmi konkurujúcej argumentácie či hodnotením najnovšieho legislatívneho vývoja dotýkajúceho sa oblasti ľudských práv (napr. zákaz surogačného materstva, kapitola 5.2.1, či právo používať hotovosť, kapitola 14.9).

Z hľadiska štruktúry sa učebnica venuje trom oblastiam, ktoré predstavujú: teoretické základy práva ľudských práv, systémy ochrany (vnútroštátny, európsky, univerzálny), pričom za ťažisko je možné považovať výklad venovaný ľudským právam. Obsahovo vychádza z ich zakotvenia v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") doplneného o jednotlivé oprávnenia vyplývajúce z Ústavy SR, dohovorov prijatých na úrovni OSN a Charty základných práv EÚ. Obsah jednotlivých práv je interpretovaný najmä na podklade judikatúry ESĽP, Ústavného súdu SR, ale v niektorých prípadoch je dopĺňaný aj o komparatívne porovnanie s prístupom Najvyššieho súdu USA (napr. kapitola 7. právo na súkromie a rodinný život, kapitola 11.1 sloboda prejavu). Najmä tieto časti predstavujú ozvláštnenie výkladu, keďže umožňujú porovnať argumentáciu, ako aj metodologické prístupy najmä v súvislosti s obmedzovaním ľudských práv.

Úvod je venovaný teoretickým základom (charakteristike pozitívneho, negatívneho záväzku štátu či testu proporcionality). Nad rámec ústavnoprávnej argumentácie je potrebné vyzdvihnúť, že učebnica ponúka niekoľko filozofických prístupov zdôvodnenia ľudských práv. Od tradičného vnímania prirodzeno-právnou teóriou, právnym pozitivizmom. Rovnako však aj protestnou teóriou vychádzajúcou z tézy, , alebo priblížením diskurzívnej teórie, . ²⁾ Na podklade jednotlivých teoretických prístupov sa pred hlbšou znalosťou ich interpretácie súdmi a ľudskoprávnymi inštitúciami naskytajú možné spôsoby zodpovedania na otázku, ³⁾ Pri úvode do štúdia ľudských práv môže preto učebnica slúžiť ako podnet na zarámcovanie toho, aké sú silné a slabé stránky jednotlivých prístupov, od ktorých sa odvíjajú možné spôsoby ich interpretácie. Taktiež sa naskytá aj abstraktnejšia rovina uvažovania v súvislosti s otázkou, aké miesto by mali ľudské práva zohrávať v rámci právnej argumentácie, či aký význam je im pripisovaný budúcimi právnikmi.

Druhá obsahová časť učebnice (kapitola 2 - 4) je zameraná na systémy ochrany, počnúc vnútroštátnymi garanciami, pri ktorých je pozornosť sústredená na inštitucionálne mechanizmy, ako aj vybrané procesné prostriedky (v tejto časti najmä ústavná sťažnosť, ako aj konanie o súlade právnych predpisov). Vnútroštátny systém ochrany následne prechádza do európskeho, kde je pozornosť sústredená predovšetkým na Dohovor a význam ESĽP. V krátkosti je rovnako predstavená aj ochrana v rámci Európskej únie, osobitne otázka pristúpenia k Dohovoru, ktorá je zakončená časťou (kapitola 3.4). Na prvý pohľad môže zaradenie národnej identity v učebnici venovanej ochrane ľudských práv pôsobiť prekvapivo. Na strane druhej je ju možné vnímať ako reflexiu vzťahu SR a jej medzinárodných záväzkov v zmysle poslednej ústavnej novely č. 255/2025 Z.z., predovšetkým smerom k ESĽP a Súdnemu dvoru EÚ. Diskurzívny štýl učebnice je možné badať práve v tejto časti, keď ponúka charakteristiku národnej identity prostredníctvom jej , ktorá predpokladá jej vývoj z hľadiska vlastného formovania vnútroštátnymi orgánmi a konfrontáciou s nadnárodným právom. Na jej premenlivosť sa ďalej poukazuje skutočnosťou, že s výnimkou niektorých ustanovení, týkajúcich sa napr. manželstva, rodičovstva, nemá národná identita definovaný konkrétny obsah, vďaka čomu sa môže vyvíjať. ⁴⁾

Ťažisko učebnice tvorí výklad jednotlivých základných práv a slobôd. Počnúc osobnými právami a slobodami, osobnou slobodou, právom na súkromie a rodinný život, slobodou myslenia a náboženského vierovyznania, cez vlastnícke právo, rovnosť po politické práva, právo na spravodlivý súdny proces a hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Každá kapitola predstavujúca základné právo sa začína teoretickým vymedzením jeho obsahu, ktoré je možné vnímať ako jadro základného práva. V prípade práva na súkromie je napr. vymedzené cez pričom ďalšia vrstva tohto práva je predstavená cez ⁵⁾

Jednotlivé oblasti sú priblížené na podklade pozitívneho a negatívneho záväzku štátu, jazykového výkladu jednotlivých práv, ako aj judikatúry. Autori ju približujú zrozumiteľnejším a dostupnejším spôsobom, ale zároveň s ňou vedú aj dialóg. Ako príklad je možné uviesť časť venovanú rovnosti a diskriminácii. V súvislosti s pozitívnou diskrimináciou odkazuje na nález Ústavného súdu Pl. ÚS 8/04, podľa ktorého je pozitívna diskriminácia v rozpore s ústavou. Autori na tomto mieste ponúkajú odlišnú argumentáciu, keď uvádzajú, že ⁶⁾

V súvislosti so spracovaním časti o základných právach je potrebné oceniť, že jednotlivé metodologické prístupy, ktoré využívajú súdy pri posúdení možných zásahov, približuje učebnica na konkrétnych príkladoch. Na ilustrovanie možno uviesť kapitolu 3 - Právo na život - a vysvetlenia tzv. Osmanovho testu. Ten pomáha rozlišovať situácie, keď štátu vzniká pozitívny záväzok preventívne konať a poskytnúť právu na život efektívnu ochranu. S odkazom na rozhodnutie Kontrová proti Slovensku ⁷⁾ je opísaná situácia jeho aktivácie v prípade, . Ako konkrétne príklady napĺňania sú v tejto situácii uvedené ⁸⁾ Rovnako sa tieto praktické príklady objavujú pri každom z ľudských práv, čím pomáhajú vytvoriť lepšiu predstavu o tom, čo sa často, na prvý pohľad za abstraktnými konceptmi skrýva.

Aj napriek skutočnosti, že výklad je ilustratívny a reflektuje štruktúru toho-ktorého práva, učebnica nie je popisná. Jej osobitný prínos spočíva najmä vo vedení polemiky s ustálenou interpretáciou ľudskoprávnych inštitúcií využitím nekonvenčného jazykového štýlu, ktorý napomáha vyššej čítavosti textu. Rovnako aj poskytnutím podnetov, ako k interpretácii ľudských práv pristupovať. Ako jedna z možných výhrad by mohla byť otázka, či je miestami diskurzívny štýl výkladu vhodne zvolený, ak cieľovú skupinu tvoria primárne študenti. V tejto súvislosti je dôležité neprehliadnuť, že učebnica je určená pre študentov druhého stupňa, od ktorých je možné predpokladať schopnosť kriticky premýšľať a pracovať s textom, ktorý nie je len opisným výkladom. Učebnica má preto potenciál podnietiť (nielen) študentov k vlastným úvahám, k čomu by štúdium ľudských práv malo nepochybne smerovať.