Systém práva duševného vlastníctva v kontexte rekodifikácie súkromného práva

Na základe systémových kritérií povahy predmetu, povahy práv upínajúcich sa na predmet a tvorivosti ako právneho kritéria rozoberá štúdia systém práva duševného vlastníctva. Osobitne je poukázané na systémové zaradenie oblasti duševného vlastníctva do súkromného práva, a to aj v kontexte rekodifikácie súkromného práva v Slovenskej republike.

V úvode je potrebné zdôrazniť, že systém práva duševného vlastníctva, ktorého obsahom sú súkromné práva, teda práva občianskoprávnej povahy, nemožno vytvoriť samostatne a oddelene od systému občianskeho (súkromného) práva. Podobne ako vo svojich prácach Svidroň,¹⁾ využijeme pri výstavbe systému tri základné systémové kritériá, a to povahu predmetu (právnych vzťahov), povahu práv upínajúcich sa na predmet a napokon tvorivosť ako právne kritérium, pričom však za ťažiskové systémové kritérium budeme považovať

Keďže tu ide aj o vstup do pozitívnoprávnej problematiky občianskoprávnej regulácie, ktorú v našom prípade považujeme za systémovo nadradenú, treba predovšetkým konštatovať, že aktuálny stav ktorá sa začala ešte v rámci československého právneho poriadku (najmä prijatím tzv. "veľkej novely Občianskeho zákonníka z roku 1964",⁴⁾ chápanej podľa jej dôvodovej správy iba ako "provizórium") neponúka zatiaľ vhodnejšie systematické východisko, ako je ustanovenie (OZ). Žiaľ, výraznejšie teoretické podnety v systémových otázkach práva duševného vlastníctva neponúka ani aktuálny stav teórie všeobecnej časti učebníc slovenského občianskeho práva.

Podľa svojho § 1 OZ upravuje predovšetkým ďalej a prostredníctvom osobitných zákonov, na ktoré odkazuje, má vo svojej vecnej pôsobnosti i úpravu

V tejto štúdii si netrúfame anticipovať, k akej koncepcii sa napokon prikloní výsledok prebiehajúcich ekodiŕikačných aktivít v oblasti slovenského súkromného práva.⁶⁾ Pridržiavame sa tu preto aktuálneho stavu vymedzenia vecnej pôsobnosti v platnom Občianskom zákonníku.

Právne vzťahy v oblasti práva duševného vlastníctva sú (prevažne) súkromnoprávnej povahy.⁷⁾ Z poznatkov všeobecnej teórie občianskoprávneho vzťahu sa ponúka predovšetkým charakteristika, že

V rámci jednotlivých sa teraz zameriame na predmet, ktorý sa práve v oblasti práva duševného vlastníctva vyznačuje osobitnými vlastnosťami.

Pri vymedzení predmetu právneho vzťahu v oblasti práva duševného vlastníctva (ako vzťahu súkromnoprávneho) bude sprvoti potrebné priblížiť jeho chápanie právnou vedou. V zásade sa možno stretnúť s dvojakou koncepciou predmetu právneho vzťahu.

Prvá koncepcia vymedzuje predmet právneho vzťahu, synonymicky označovaný aj ako objekt⁹⁾ tak, občianskoprávnych vzťahov je ľudské správanie určené obsahom právnych noriem a predmetom je to, čoho sa uvedené správanie týka - "predmet predmetu", ktorým môže byť ďalej napr. vec a pod.¹⁰⁾

Podľa druhej koncepcie je objektom právneho vzťahu (ale v skutočnosti i objektom v procese právnej regulácie) to, čo sa v prvej teórii chápe ako nepriamy či sekundárny predmet.¹¹⁾

Na objasnenie pojmu "nepriamy predmet" je potrebné vychádzať priamo zo zákonného vymedzenia § 118 ods. 1 OZ, v ktorom sa ustanovuje: Ako je z textu zákona zrejmé, tento nepozná rozlíšenie "priameho" a "nepriameho" predmetu a v skutočnosti vo svojej dikcii hovorí o jednotnom predmete právnych vzťahov pre celú oblasť súkromného práva. Toto predstavuje jeden z argumentov podporujúcich druhú uvedenú koncepciu predmetu občianskoprávnych vzťahov.

Druhým významným argumentom pre akceptovanie druhej uvedenej koncepcie je aj skutočnosť, že delenie predmetu právneho vzťahu na "primárny" a "sekundárny", resp. delenie objektu na správanie subjektov právneho vzťahu a predmet tohto správania (vec, v našom prípade "inú majetkovú hodnotu") stiera jednoznačne hranicu medzi objektom (správanie) a obsahom právneho vzťahu (práva a pov