Aktivizmus súdov

Systém deľby moci, ako jeden z kľúčových princípov demokratického štátu, hovorí jasne: právo tvorí zákonodarca, nie sudca. Súdna prax však z času na čas naznačuje, aká zraniteľná dokáže byť aktivita (ale aj pasivita) zákonodarcu v očiach súdnej moci. Tá ho niekedy doslova supluje v jeho normotvornej činnosti, a to s alibistickým odôvodnením, že ide o výklad, nie tvorbu práva. Hranica medzi tvorbou práva a jeho dotváraním zo strany súdu môže byť v konkrétnom prípade tak tenká, že ani siahodlhý akademický diskurz nepovedie ku konsenzu. Na druhej strane sú aj prípady, keď možno v jednoduchosti konštatovať "sudcovský aktivizmus par excellence". Predmetný článok poskytuje analýzu uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn. 2 Tost 39/2012, v ktorom uvedený senát, podľa nášho názoru, excesívne prekročil rámec svojej kompetencie a svojou právnou vetou právo nie vyložil či dotvoril, ale vytvoril. Úvodom ozrejmujeme, že z hľadiska správnosti či skôr vhodnosti nemáme absolútne žiadne výhrady k právnej vete daného rozhodnutia a s jej obsahom sa plne stotožňujeme. Avšak, ako sa hovorí, "ide o princíp...". O princíp legality, princíp deľby moci a napokon princíp právnej istoty.

Pravidlo iura novit curia sa stáva najmä od roku 2010 často využívaným nástrojom ESĽP na pomoc proti prílišnému formalizmu pri výklade a aplikácii práva vnútroštátnymi orgánmi a najmä súdmi. Komentované dva rozsudky Veľkej komory ESĽP predstavujú určitý odklon od zmyslu a podstaty pravidla iura novit curia. Predmetný odklon však nemusí predznamenávať ďalší vývoj judikatúry ESĽP, o čom svedčí aj rozhodnutie ESĽP, prijaté v tom istom čase, ktoré je uvedené na konci príspevku.