Ochrana veriteľa

Príspevok sa zaoberá inštitútom dočasnej ochrany podnikateľských subjektov, ktorý zaviedol „zákon č. 62/2020 Z. z.“ počas pandémie, v komparácii so „zákonom č. 421/2020 Z. z.“, ktorý prináša tento inštitút už ako univerzálny nástroj na prekonanie dočasných problémov pri prevádzkovaní podniku. Autor sa snaží predovšetkým zistiť, či obmedzenia veriteľov pri vymáhaní pohľadávok počas dočasnej ochrany sú dostatočne vyvážené k obmedzeniam dlžníka a teda, či sledujú záujem veriteľov.

V článku sa zaoberáme prostriedkami ochrany veriteľa obchodnej spoločnosti, ktoré mu poskytuje zákonná úprava pri zakázanom vrátení vkladu a ich vzájomnou interakciou. Z pozície veriteľa obchodnej spoločnosti ide o zákonné ručenie štatutárneho orgánu, odporovateľnosť právneho úkonu a zodpovednosť štatutárneho orgánu za škodu, pričom zákonná úprava výslovne nerieši, v akom sú vzťahu. Pokúšame sa vymedziť situácie, kedy dochádza k ich prieniku a či je možné ich súčasné použitie. Zamýšľame sa tiež nad efektívnosťou jednotlivých prostriedkov ochrany veriteľa a snažíme sa poukázať na skutočnosti, ktoré môžu byť určujúce pri rozhodovaní veriteľa o tom, ktorý prostriedok svojej ochrany použije.