Prostriedky ochrany veriteľa obchodnej spoločnosti pri zakázanom vrátení vkladu a ich vzájomná interakcia

Zákaz vrátenia vkladu ako jeden z prvkov tvoriacich obsah zásady reálneho vytvorenia a zachovania základného imania je vyjadrením ochranno-garančného pôsobenia základného imania spoločnosti pri jej podnikateľskej činnosti a premieta sa aj do vzťahu spoločník - spoločnosť a veriteľ - dlžník (kde dlžníkom je spoločnosť). Do účinnosti novely Obchodného zákonníka¹⁾ č. 87/2015 Z. z. mal inštitút zákazu vrátenia vkladu svoje zákonné vyjadrenie iba v podobe všeobecne formulovaného zákazu v rámci právnej úpravy spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 123 ods. 3) a akciovej spoločnosti (§ 179 ods. 2). Dôvodová správa²⁾ k uvedenej novele Obchodného zákonníka síce uvádza, že prináša prepracovanejšie a podrobnejšie vyjadrenie už súčasných pravidiel o zákaze vrátenia vkladu pre kapitálové obchodné spoločnosti a družstvo, no vzhľadom na podobu novej úpravy je možno lepšie hovoriť o pravidlách, ktoré existujúci všeobecný zákaz vrátenia vkladu koncepčne a obsahovo vymedzili v podobe nových pravidiel.

Predmetná novela Obchodného zákonníka priniesla pre spoločníkov a veriteľov spoločnosti nový prostriedok ich ochrany pred nežiaducimi právnymi úkonmi, kedy spoločnosť uskutoční napríklad s iným spoločníkom transakcie bez primeraného protiplnenia, v dôsledku ktorých môže byť ohrozené uspokojenie ich nárokov voči spoločnosti. Ak však uvažujeme vo všeobecnosti o právnych pro­striedkoch ochrany veriteľa voči právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa mimo režim insolvenčných procesov, zrejme nás ako prvý napadne inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, ktorý je upravený aj pre obchodnoprávne vzťahy v generálnom predpise súkromného práva - v Občianskom zákonníku,³⁾ a v rámci insolvenčného konania v zákone o konkurze a reštrukturalizácií.⁴⁾ Do úvahy prichádzajú aj ďalšie prostriedky ochrany veriteľa, ako je inštitút náhrady škody voči štatutárnemu orgánu, prípadne za úvahu stojí aj právo veriteľa spoločnosti domáhať sa neplatnosti právneho úkonu predstavujúceho zároveň zakázané vrátenie vkladu.

Z právnej úpravy výslovne nevyplýva, v akom vzťahu sú tieto právne prostriedky ochrany. Preto je potrebné skúmať, či je možné, aby z jednej situácie, ktorá napĺňa znaky zakázaného vrátenia vkladu, vznikli súčasne rôzne právne vzťahy, a teda či je možné zo strany veriteľa odporovať právnym úkonom, ktoré budú zároveň predstavovať zakázané vrátenie vkladu, alebo či mu (prípadne spoločnosti) vzniká popri zákonnom ručení štatutárneho orgánu aj nárok na náhradu škodu voči štatutárnemu orgánu, alebo či má veriteľ možnosť domáhať sa neplatnosti právneho úkonu, ktorým bol porušený zákaz vrátenia vkladu, a ako použitie jedného z prostriedkov ochrany veriteľa ovplyvní použitie iného prostriedku ochrany veriteľa.

Za zakázané vrátenie vkladu sa v zmysle aktuálne platnej právnej úpravy považuje akýkoľvek právny úkon, ktorý spoločnosť uskutoční so spoločníkom alebo na účet spoločníka, bez primeraného protiplnenia.⁵⁾ Pre naplnenie podmienok zakázaného vrátenia vkladu zákonná úprava nevyhnutne nepredpokladá súvislosť medzi právnym dôvodom vzniku transakcie a vkladom spoločníka v spoločnosti, hoci by sa tak na prvý pohľad vychádzajúc z názvu inštitútu mohlo zdať. Podmienky skutkovej podstaty zakázaného vrátenia vkladu nespočívajú v jeho obsahu, ale v subjekte a objekte. Inými slovami, aby určitý právny úkon mohol vôbec naplniť podmienky zakázaného vrátenia vkladu, musí ísť o právny úkon medzi spoločnosťou a spoločníkom, resp. v jeho prospech (podmienka týkajúca sa subjektu) a musí ísť o právny úkon, ktorého predmetom je plnenie spoločnosti poskytnuté bez primeraného protiplnenia (podmienka týkajúca sa objektu).

Právnym následkom porušenia zákazu vrátiť vklad je vznik povinnosti osoby, ktorá plnenie predstavujúce neoprávnene vrátený vklad prijala, tento vklad vrátiť späť spoločnosti, pričom povinnou osobou nemusí byť len spoločník spoločnosti. Obchodný zákonník vymedzil taxatívne dva okruhy povinných osôb, a to spoločníkov a osoby, v prospech ktorých sa poskytnuté plnenie považuje za plnenie poskytnuté spoločníkovi.⁶⁾

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že právny úkon, ktorým sa neoprávnene vráti vklad, je absolútne neplatný podľa § 39 OZ pre rozpor s kogentnými normami Obchodného zákonníka (zákaz vrátenia vkladu), na čo zákonodarca výslovne nadväzuje tým, že vrátenie vkladu späť spoločnosti sa má riadiť podľa zásad o bezdôvodnom obohatení.⁷⁾

Z pohľadu zásady je však možné argumentovať opačne, teda v neprospech aplikácie § 39 OZ, keďže zákonná úprava špeciálneho predpisu (t. j. Obchodného zákonníka) obsahuje vlastné riešenie následkov porušenia zákazu vrátenia vkladu. K obdobnému záveru dôjdeme využitím pri ktorom kladieme dôraz nie len na to, čo zákonodarca hovorí, ale aj prečo to hovorí.⁸⁾ Zdá sa totiž, že úmyslom zákonodarcu bolo stanoviť právne následky zakázan