Príspevok v dvoch častiach ponúka systematický prehľad povinností členov (štatutárnych) orgánov kapitálových obchodných spoločností a súkromnoprávnych následkov ich porušenia, najmä s ohľadom na rozhodovaciu činnosť slovenských súdov. V prvej časti sa autor sústredil na základné povinnosti členov orgánov obchodných spoločností a základný súkromnoprávny následok ich porušenia – zodpovednosť za škodu. V druhej časti sa zameriava na iné súkromnoprávne následky – ručenie, nároky z porušenia zákazu konkurencie a zmluvné následky, ako aj na interakciu medzi týmito jednotlivými právnymi následkami.
8. Ďalšie problémy externých zodpovednostných nárokov (nárokov na náhradu škody voči veriteľom)
8.1 Povaha externých zodpovednostných nárokov a ich premlčanie
Pri interných nárokoch, ktoré spočívajú v zodpovednosti člena orgánu za škodu spôsobenú obchodnej spoločnosti a sú uplatňované zvnútra spoločnosti (spoločnosťou alebo spoločníkmi v jej mene), nevzniká problém ich právnej povahy. Ide o realizáciu obchodnoprávneho zodpovednostného vzťahu. Komplikovanejšie je to v prípade spomenutých troch druhov externých nárokov na náhradu škody, teda nárokov, ktoré uplatňuje veriteľ spoločnosti priamo voči členovi orgánu (veriteľská actio pro socio v podaní časti judikatúry a doktríny, nárok veriteľa podľa § 11a ZKR a súkromnoprávny nárok ako dôsledok trestného činu člena orgánu).
Je sporné, ktoré z týchto externých nárokov sa spravujú obchodnoprávnym režimom zodpovednosti za škodu. Dôležité je to pre určenie podmienok nároku, rozloženia dôkazného bremena, ako aj pre posúdenie premlčania. Právny režim náhrady škody podľa Obchodného zákonníka sa totiž má aplikovať len na porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu upraveného Obchodným zákonníkom (§ 373 OBZ), resp. na prípady porušenia povinností ustanovených Obchodným zákonníkom (§ 757 OBZ).
Najmenej problematický je nárok uplatnený prostredníctvom veriteľskej actio pro socio. Podľa časti doktríny a rozhodovacej praxe nižších súdov ide o vlastný nárok veriteľa. Bez ohľadu na to, či sa prikloníme k tejto časti doktríny alebo zotrváme na kritickom stanovisku, pôjde vždy o obchodnoprávny vzťah. Pravidlá veriteľskej actio pro socio75 priamo nadväzujú (odkazujú) na interný zodpovednostný režim člena štatutárneho orgánu, a teda aj na jeho obchodnoprávny režim. Aj tento externý vzťah (ak ho teda máme považovať za externý) by sa mal považovať za obchodnoprávny so všetkými dôsledkami tejto klasifikácie.
Porušenie povinnosti podať návrh na konkurz a s tým spojená či už interná, alebo externá zodpovednosť podľa § 11 a § 11a ZKR by sa mala považovať za porušenie povinnosti profesionality a porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu medzi obchodnou spoločnosťou a členom orgánu. Obchodný zákonník s touto povinnosťou výslovne počíta ako s okolnosťou vylučujúcou liberáciu člena orgánu (pozri § 135a ods. 3 alebo § 194 ods. 7 OBZ). Implicitne totiž vychádza z toho, že člen orgánu je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu aj vtedy, ak by spoločníci – prostredníctvom valného zhromaždenia – takýto postup nechceli. V rámci svojej profesionality musí skúmať, či spoločnosť ešte v úpadku nie je, a ak v úpadku je (a zároveň má povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu), musí z toho vyvodiť následky. Musí podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu preto nie je povinnosťou uloženou iným predpisom (ktorá by v zmysle § 757 OBZ vylučovala použitie obchodnoprávneho režimu náhrady škody), ale tento iný predpis (ZKR) len špecifikuje fiduciárnu povinnosť uloženú Obchodným zákonníkom. To, že medzi poškodeným a členom orgánu nebol predtým žiadny obchodnoprávny záväzkový vzťah, by na veci nemuselo nič meniť. Podľa nášho názoru, § 757 OBZ je pravidlom deliktného práva – ustanovuje, že obchodnoprávny režim má aj zodpovednosť za porušenie povinnosti ustanovenej Obchodným zákonníkom a bez ohľadu na to, komu je spôsobená. Rozsah oprávnených subjektov na náhradu škody by mohol byť osobitnými pravidlami zúžený (teóriami príčinnej súvislosti vrátane ochranného účelu normy76 či výkladom pojmu „škoda“), prípadne, naopak, zákonom rozšírený (aj tak môžeme vnímať § 11a ZKR).
Najkomplikovanejšie sa bude odvodzovať právna povaha nároku veriteľa na náhradu škody ako dôsledok rozhodnutia v trestnej veci (či už v adhéznom konaní alebo v následnom civilnom sporovom konaní). Riešenie by sa mohlo podobať predchádzajúcemu. Ak už bude trestnoprávne ustálené, že došlo k trestnému činu v súvislosti s výkonom funkcie štatutárneho orgánu, mali by byť splnené podmienky tak občianskoprávnej (porušenie povinnosti, škoda, kauzalita a prezumované zavinenie), ako aj obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu (protiprávnosť v zmysle Obchodného zákonníka, škoda a kauzalita). Môžeme vychádzať z toho, že do odbornej starostlivosti patrí aj povinnosť neporušovať pri výkone funkcie verejnoprávne povinnosti. Verejnoprávne povinnosti (obzvlášť tam, kde ide o ustálené právne otázky) vylučujú priestor pre uváženie a pre podnikateľské rizikové transakcie.77 Ak sa člen orgánu pri výkone funkcie (pri rozhodovaní v rámci obchodného vedenia a robení právnych úkonov v mene spoločnosti) dopustí trestného činu, koná v rozpore s požiadavkou profesionality.
Možno namietať, že predostretá úvaha obsahuje paradox. V trestných konaniach býva uplatnený nárok voči členom orgánu v dvoch situáciách. Prvou sú klasické nároky obchodnej spoločnosti voči členovi orgánu (napr. sprenevera či porušovanie zákazu konkurencie), keď člen orgánu zároveň porušil fiduciárne povinnosti voči obchodnej spoločnosti. V týchto prípadoch je aj interný súkromnoprávny zodpovednostný vzťah bez ďalšieho obchodnoprávnym. Problematické sú však druhé prípady, keď by sa inak škoda, ktorú spôsobil veriteľovi člen orgánu konajúci v mene spoločnosti (poškodzovanie veriteľa), mala podľa práva pričítať obchodnej spoločnosti (§ 420 ods. 2 OZ). V týchto prípadoch sme pripustili, aby za škodu zodpovedal okrem spoločnosti aj člen orgánu, avšak len za podmienky, ak by šlo o úmyselné konanie proti dobrým mravom.78 Konajúci člen orgánu by tak zároveň naplnil skutkové podstaty § 424 OZ79, ako aj § 757 v spojení s § 373 a § 135a (resp. § 194) OBZ. V tomto prípade by sa mala uplatniť úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis a režim zodpovednosti by tiež mal byť obchodnoprávny.
Povaha uplatneného nároku sa prejaví aj v jeho premlčaní.80 V prípadoch, keď by sa mal použiť obchodnoprávny režim na zodpovednosť člena orgánu za škodu, či už voči spoločnosti81 alebo voči veriteľom, by sa aj na premlčanie nárokov mala použiť obchodnoprávna úprava. Pre externé nároky veriteľov podľa § 11a ZKR zároveň platí minimálna premlčacia doba v tam uvedenom rozsahu.
Dichotómia záväzkových režimov občianskeho a obchodného práva a nevyjasnený rozsah obchodných deliktov82 spôsobuje aj v tomto prípade ťažkosti.
8.2 Problém plurality veriteľov pri externej zodpovednosti člena orgánu
Pri externých nárokoch vzniká problém plurality aktívne legitimovaných osôb. V zásade si totiž môže nárok voči členovi orgánu uplatniť akýkoľvek veriteľ. Spomenuté tri druhy externých nárokov sa budú správať odlišne.