Porušenie povinnosti

Príspevok je zameraný na problematiku uplatňovania osobitného kvalifikačného pojmu „po dlhší čas“ vo vzťahu k trestnému činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona v súvislosti s časovým hľadiskom neplnenia vyživovacej alebo zaopatrovacej povinnosti a porušenia dôležitej povinnosti uloženej páchateľovi podľa zákona v rámci základnej i kvalifikovanej skutkovej podstaty.

Príspevok v dvoch častiach ponúka systematický prehľad povinností členov (štatutárnych) orgánov kapitálových obchodných spoločností a súkromnoprávnych následkov ich porušenia, najmä s ohľadom na rozhodovaciu činnosť slovenských súdov. V prvej časti sa autor sústredil na základné povinnosti členov orgánov obchodných spoločností a základný súkromnoprávny následok ich porušenia – zodpovednosť za škodu. V druhej časti sa zameriava na iné súkromnoprávne následky – ručenie, nároky z porušenia zákazu konkurencie a zmluvné následky, ako aj na interakciu medzi týmito jednotlivými právnymi následkami.

Príspevok ponúka systematický prehľad povinností členov (štatutárnych) orgánov kapitálových obchodných spoločností a sú­kromnoprávnych následkov ich porušenia, najmä s ohľadom na rozhodovaciu činnosť slovenských súdov. V prvej časti sa autor sústreďuje na základné povinnosti členov orgánov obchodných spoločností a základný súkromnoprávny následok ich porušenia – zodpovednosť za škodu a spôsoby jej uplatnenia spoločnosťou, spoločníkom a veriteľom. V druhej časti sa zameria na iné súkromnoprávne následky – ručenie, nároky z porušenia zákazu konkurencie a zmluvné následky, ako aj na interakciu medzi týmito jednotlivými právnymi následkami.

Cieľom článku je ponúknuť odpoveď na otázku, za akých podmienok rozhodca zodpovedá stranám sporu za spôsobenú škodu v rozhodcovskom konaní v prípade porušenia niektorej zo svojich povinností. V príspevku sa snažíme odôvodniť, že jeho zodpovednosť je zodpovednosťou kontraktuálnou, a to občianskoprávnou. Približujeme rozsah povinností rozhodcu, ktorých porušenie môže viesť k jeho zodpovednosti za škodu, a jednotlivé predpoklady zodpovednosti za škodu. Súčasne sa ukazujú prípady, kedy by nemalo byť možné vyvodzovať voči rozhodcovi zodpovednosť za spôsobenú škodu. V závere sa snažíme vysporiadať s názorom o pasívnej legitimácii zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu v konaní o náhradu škody a argumentujeme v prospech pasívnej legitimácie samotného rozhodcu za spôsobenú škodu.