Cieľom článku je ponúknuť odpoveď na otázku, za akých podmienok rozhodca zodpovedá stranám sporu za spôsobenú škodu v rozhodcovskom konaní v prípade porušenia niektorej zo svojich povinností. V príspevku sa snažíme odôvodniť, že jeho zodpovednosť je zodpovednosťou kontraktuálnou, a to občianskoprávnou. Približujeme rozsah povinností rozhodcu, ktorých porušenie môže viesť k jeho zodpovednosti za škodu, a jednotlivé predpoklady zodpovednosti za škodu. Súčasne sa ukazujú prípady, kedy by nemalo byť možné vyvodzovať voči rozhodcovi zodpovednosť za spôsobenú škodu. V závere sa snažíme vysporiadať s názorom o pasívnej legitimácii zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu v konaní o náhradu škody a argumentujeme v prospech pasívnej legitimácie samotného rozhodcu za spôsobenú škodu.
Zodpovednosť rozhodcu za škodu spôsobenú stranám sporu
Mgr.
Veronika
Trojčáková
Interná doktorandka na Katedre obchodného práva a hospodárskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, koncipientka, PRK Partners s. r. o.
Žaloba1) o náhradu škody voči rozhodcovi je jedným z prostriedkov, akým sa môžu strany sporu domôcť nápravy v prípade, ak im bola spôsobená škoda v dôsledku porušenia povinností rozhodcu. Možno očakávať, že po tom, ako plénum ústavného súdu svojím zjednocujúcim stanoviskom2) definitívne odňalo možnosť napádať rozhodcovské rozsudky ústavnou sťažnosťou, strany sporu poškodené protiprávnym konaním rozhodcu budú vo väčšom rozsahu využívať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ako po alternatíve môžu strany sporu siahnuť aj po žalobe o náhradu škody voči rozhodcovi. Cieľom tohto článku je ponúknuť možné návrhy na riešenie súvisiacich otázok, hlavne za akých podmienok (a či vôbec) môže rozhodca niesť hmotnoprávnu zodpovednosť za porušenie svojich povinností, či ide o kontraktuálnu alebo deliktuálnu zodpovednosť a kto by mal byť pasívne legitimovaným v potenciálnom spore o náhradu škody. V článku je venovaná špeciálna pozornosť zodpovednosti rozhodcov s právnickým vzdelaním s prihliadnutím na možné osobitosti pri vyvodzovaní ich zodpovednosti.
I. Vzťah medzi stranami sporu a rozhodcom
Skôr, než môžeme rozobrať podmienky zodpovednosti rozhodcu za porušenie jeho povinností, musíme zistiť, akú povahu má vzájomný vzťah medzi rozhodcom a stranami rozhodcovského konania. Národné úpravy či inštitucionálne pravidlá rozhodcovských súdov spravidla mlčia o povahe tohto vzájomného vzťahu a absencia explicitnej úpravy nutne ponecháva veľký priestor pre právnu teóriu. Vo všeobecnosti sa vyprofilovali dve názorové línie na to, čo tvorí právny základ ich vzájomných práv a povinností.
Zmluvná teória odvodzuje postavenie rozhodcu od uzavretej zmluvy medzi ním a stranami sporu (zmluvná doktrína). Existencia tzv. zmluvy o rozhodcovi (arbitrator's contract, der Schiedsrichtervertrag) je v prostredí medzinárodnej arbitráže a aj zahraničnou judikatúrou široko akceptovaná a v súčasnosti sa o zmluvnej povahe tohto vzťahu už nevedú rozporuplné diskusie.3) Strany rozhodcovského konania majú priamy vplyv na výber osoby rozhodcu a rozhodca sa vždy môže dobrovoľne rozhodnúť, či funkciu rozhodcu prijme alebo nie. Aj v situácii, keď rozhodcu nevyberajú priamo strany, ale tretia osoba, prípadne iná inštitúcia (alebo súd), táto stále koná na účet strán akoby dopredu splnomocnená na to, aby vybrala vhodnú osobu rozhodcu v prípade, ak sú strany nečinné alebo sa na konkrétnom rozhodcovi či na postupe jeho dodatočného určenia nevedia dohodnúť.4)
V druhom prípade tzv. jurisdikčnej doktríny teória hovorí o "statuse" rozhodcu mu udelenom zákonom.5) Teoretici nepripúšťajú, aby medzi arbitrom a stranami sporu existoval zmluvný vzťah, pretože rozhodca má mať postavenie akéhosi súkromného sudcu dané mu právnym predpisom, ktorý je zo zákona a v jeho medziach povolaný rozhodnúť spor medzi stranami.6)
Zdá sa, že kým slovenská právna veda sa skôr prikláňa k jurisdikčnej doktríne a odvodzuje status rozhodcu zo zákona,7) česká hovorí o zodpovednosti rozhodcu ako o zodpovednosti zmluvnej.8) Prikláňame sa k názoru o zmluvnej povahe ich vzťahu. Ofertu a akceptáciu možno vidieť v tom, že strany sporu majú možnosť podieľať sa na výbere konkrétnej osoby rozhodcu (buď priamo, alebo nepriamo, ako bolo uvedené skôr) a rozhodca vyjadruje svoj súhlas s ustanovením do funkcie, ktorú ale nie je povinný prijať.9) Základom je preto ich konsenzus - teda zmluva.
Strany sporu uzatvárajú s rozhodcom zmluvu bez ohľadu na to, či ide o arbitráž ad hocalebo o konanie pred stálym rozhodcovským súdom. Tento podľa slovenského práva nie je samostatnou entitou, právnickou osobou, ktorá by mohla vstupovať so stranami sporu do akýchkoľvek zmluvných vzťahov. Východiskom tejto úvahy je znenie § 7 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní: "
Rozhodcovským súdom sa na účely tohto zákona rozumie jediný rozhodca alebo viacerí rozhodcovia."
10)Podobne judikoval aj najvyšší súd: "
Stály rozhodcovský súd nie je právnickou osobou v zmysle Občianskeho zákonníka."
11) Tento záver je pritom kľúčový z pohľadu pasívnej legitimácie pri nároku na náhradu škody, ktorú budeme podrobnejšie rozoberať ďalej v tomto článku.Zástancovia zmluvnej teórie nie sú zjednotení v odpovedi na otázku, či arbiter vyjadrením svojho súhlasu iba pristupuje k rozhodcovskej zmluve12) alebo uzatvára so stranami samostatnú zmluvu o rozhodcovi. Aj keď medzi týmito variantmi nebude zásadnejší rozdiel, zrejme vhodnejším a teoreticky čistejším riešením bude samostatná zmluva o rozhodcovi uzatvorená medzi stranami sporu a rozhodcom. Obe zmluvy majú totiž odlišný predmet; kým predmetom zmluvy o rozhodcovi je povinnosť konkrétnej osoby (rozhodcu) rozhodnúť spor medzi stranami za odplatu, v rozhodcovskej zmluve sa strany dohodnú len na tom, aby ich možný budúci spor bol rozhodnutý v rozhodcovskom konaní. Z tohto dôvodu budeme ďalej v texte pracovať s pojmom zmluva o rozhodcovi a budeme tým myslieť samostatný kontrakt uzavretý medzi stranami sporu a rozhodcom a nie to, že arbiter len pristupuje k už uzavretej rozhodcovskej zmluve.
II. Právny režim hmot