Strata šance

Príspevok skúma dôkazný štandard ako samostatný normatívny prah skutkového záveru v slovenskom civilnom sporovom konaní a odlišuje ho od dôkazného bremena, voľného hodnotenia dôkazov a procesných nástrojov kompenzujúcich dôkaznú núdzu. V nadväznosti na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 506/2024 obhajuje záver, že civilný dôkazný štandard nemožno redukovať na psychologický pocit istoty sudcu ani na číselne vyjadrenú pravdepodobnosť. Presnejšie ho vystihuje racionálne odôvodnené prijatie skutkovej hypotézy, ktorá odolala konkrétnym a vážnym pochybnostiam. Príspevok súčasne zohľadňuje terminologickú a potenciálne aj obsahovú nejednotnosť judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá pracuje tak s absenciou rozumných pochybností, ako aj s veľkou mierou pravdepodobnosti. Príspevok formuluje štvorprvkový test preskúmania naplnenia tohto štandardu a diagnostický model dôkaznej núdze. Podľa neho musí súd najprv určiť zdroj informačného deficitu a až potom zvoliť medzi sprístupnením dôkazov, uľahčením skutkového usudzovania a presunom rizika stavu non liquet. Model je overený na medicínskych a antidiskriminačných sporoch. Na záver sa preukazuje, že rovnosť zbraní neoprávňuje na ad hoc znižovanie miery dôkazu, ale vyžaduje transparentnú a kontrolovateľnú voľbu primeraného dôkazného nástroja.

Surogačné materstvo rieši viaceré nielen medicínske problémy s prirodzeným počatím dieťaťa a je tak možným vyústením vzniku biologického a sociálno-právneho rodičovstva. Prináša však aj mnohé problematické situácie a otázky, ktoré vznikajú v súvislosti so zodpovednosťou za škodu a nemajetkovú ujmu. Príspevok sa zaoberá niektorými z potenciálnych scenárov vzniku zodpovednosti a zamýšľa sa nad možnými formami a druhmi reparačných nárokov.

Náhrada tzv. stratenej šance nie je v našich právnych podmienkach príliš známa, no napriek tomu sa s použitím tohto pojmu v praxi stretávame, a to najmä v medicínskych sporoch. Jej uplatnenie je možné vidieť predovšetkým v prípadoch neistej kauzality, ktorú je možné korigovať viacerými spôsobmi, pričom jedným z nich je práve teória straty šance. Ide o koncept, ktorý je výnimočný v tom, že prichádza so sui generis chráneným statkom, a to šancou. Nechráni sa teda život ani zdravie, ale chráni sa šanca jednotlivca, ktorá predstavuje novú nahraditeľnú a reparovateľnú ujmu. Spôsob použitia tejto teórie v praxi a jej prípadné možné uplatnenie v rámci slovenského deliktného práva sú síce zaujímavé, no prinajmenšom sporné.