Príspevok skúma dôkazný štandard ako samostatný normatívny prah skutkového záveru v slovenskom civilnom sporovom konaní a odlišuje ho od dôkazného bremena, voľného hodnotenia dôkazov a procesných nástrojov kompenzujúcich dôkaznú núdzu. V nadväznosti na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 506/2024 obhajuje záver, že civilný dôkazný štandard nemožno redukovať na psychologický pocit istoty sudcu ani na číselne vyjadrenú pravdepodobnosť. Presnejšie ho vystihuje racionálne odôvodnené prijatie skutkovej hypotézy, ktorá odolala konkrétnym a vážnym pochybnostiam. Príspevok súčasne zohľadňuje terminologickú a potenciálne aj obsahovú nejednotnosť judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá pracuje tak s absenciou rozumných pochybností, ako aj s veľkou mierou pravdepodobnosti. Príspevok formuluje štvorprvkový test preskúmania naplnenia tohto štandardu a diagnostický model dôkaznej núdze. Podľa neho musí súd najprv určiť zdroj informačného deficitu a až potom zvoliť medzi sprístupnením dôkazov, uľahčením skutkového usudzovania a presunom rizika stavu non liquet. Model je overený na medicínskych a antidiskriminačných sporoch. Na záver sa preukazuje, že rovnosť zbraní neoprávňuje na ad hoc znižovanie miery dôkazu, ale vyžaduje transparentnú a kontrolovateľnú voľbu primeraného dôkazného nástroja.
Úvod
Dokazovanie sa v civilnom procese tradične usporadúva okolo troch otázok: ktoré skutočnosti sú právne významné, ktorá zo strán ich má tvrdiť a dokazovať a akými dôkaznými prostriedkami ich možno zistiť. Medzi týmito otázkami však zostáva skrytá ešte jedna, ktorá sa prejaví až v okamihu rozhodovania: aká presvedčivá musí byť výsledná skutková verzia, aby ju súd mohol prijať za základ meritórneho rozhodnutia. Práve túto hranicu označuje miera dôkazu alebo dôkazný štandard. Bez jej pomenovania sa voľné hodnotenie dôkazov ľahko mení na nepreskúmateľnú vetu, že súd "uveril" jednej verzii a druhej nie.
Význam tejto kategórie sa zvyšuje v sporoch, v ktorých sa dôkazy nenachádzajú rovnomerne v dispozičnej sfére strán. Pacient nevie rekonštruovať všetky medicínske úkony, uchádzač o zamestnanie nepozná interné rozhodovacie kritériá zamestnávateľa a spotrebiteľ spravidla nedisponuje informáciami o profesionálne spravovanom procese, z ktorého vznikol uplatnený nárok. Informačná asymetria však ešte nehovorí, aký procesný nástroj sa má použiť. Môže ísť o problém prístupu k dôkazu, nedostatku odborného poznania, typovej nepozorovateľnosti rozhodujúcej skutočnosti alebo o otázku, komu právny poriadok pripisuje riziko konečného neobjasnenia.
V slovenskej judikatúre sa pojem "dôkazný štandard" dostal do popredia najmä nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 506/2024 zo 17.7.2025. Rozhodnutie odmietlo absolútnu istotu i samotnú prevahu pravdepodobnosti a požadovanú mieru dôkazu spojilo s objektivizovaným vnútorným presvedčením sudcu bez rozumných, teda vážnych pochybností.
Záver nálezu nemožno posudzovať izolovane od jeho skutkového a procesného kontextu ani od následnej rozhodovacej praxe. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 8 Cdo 77/2024 z 19.11.2025 prevzal formuláciu, podľa ktorej je skutkové tvrdenie preukázané, ak je sudca vnútorne presvedčený o jeho pravdivosti a nemá o nej rozumné pochybnosti. Súčasne však v uznesení sp. zn. 7 Cdo 15/2024 z 30.9.2025 uviedol, že pri nepriamych dôkazoch môže v civilnom konaní postačovať, ak vedú k určitému záveru s veľkou mierou pravdepodobnosti. Rozhodovacia prax preto zatiaľ nepoužíva úplne jednotný slovník a nie je definitívne vyriešené, či ide iba o terminologickú odlišnosť, alebo o rozdielne chápanie normatívneho prahu preukázania.
Táto formula je zásadná, no sama osebe ešte nerieši dve aplikačné riziká. Prvým je psychologizácia dokazovania: vnútorné presvedčenie sa môže javiť ako subjektívny stav, ktorý nemožno zvonka kontrolovať. Druhým je nekritický prenos slovníka "bez rozumných pochybností" z trestného procesu, hoci civilný spor nemá prezumpciu neviny ani rovnakú distribúciu rizika nesprávneho rozhodnutia.
Cieľom príspevku je preto rekonštruovať civilný dôkazný štandard ako racionálne kontrolovateľné pravidlo rozhodovania a odlíšiť ho od nástrojov, ktorými sa vyrovnáva dôkazná núdza. Výskumná otázka znie: ako má súd reagovať na informačnú alebo dôkaznú asymetriu bez toho, aby zamieňal zníženie miery dôkazu, presun dôkazného bremena a procesnú povinnosť protistrany vysvetliť skutočnosti zo svojej sféry? Metodologicky príspevok spája dogmatickú analýzu Civilného sporového poriadku s kritickou analýzou judikatúry a s funkčným porovnaním jednotlivých dôkazných nástrojov.
Vlastný prínos príspevku spočíva v dvoch návrhoch. Prvým je štvorprvkový test naplnenia dôkazného štandardu, ktorý preveruje dôkaznú oporu skutkovej hypotézy, jej vysvetľovaciu prevahu, kvalitu zostávajúcich pochybností a reprodukovateľnosť súdneho úsudku. Druhým je trojstupňová diagnostická architektúra dôkaznej núdze: najprv sa obnovuje prístup k informáciám, následne sa uľahčuje racionálne usudzovanie a až napokon sa presúva riziko stavu
non liquet
. Uvedený model sa overuje na medicínskych a antidiskriminačných sporoch, ktoré predstavujú dva odlišné normatívne spôsoby riešenia asymetrie.Navrhované modely nie sú zákonnými dôkaznými tarifami. Predstavujú analytické pomôcky na rozlíšenie jednotlivých funkcií dôkazného práva a na kontrolu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pri každom z nástrojov treba preto rozlišovať, či ide o výslovne upravený zákonný inštitút, judikatórne ustálenú interpretáciu, doktrinálny návrh
de lege lata
alebo úvahu
de lege ferenda
.1. Dôkazný štandard ako normatívny prah skutkového záveru
1.1 Prečo voľné hodnotenie dôkazov nestačí
Civilný sporový poriadok v § 191 ods. 1 upravuje spôsob hodnotenia dôkazov: súd ich hodnotí podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Toto pravidlo odstraňuje legálne dôkazné tarify, ale neurčuje, pri akej intenzite presvedčivosti možno skutkové tvrdenie považovať za preukázané.
1)
Voľné hodnotenie odpovedá na otázku, ako sa má s dôkazným materiálom pracovať; dôkazný štandard odpovedá na otázku, kedy je výsledok tejto práce dostatočný.
Rozlíšenie nie je terminologickým luxusom. Ak súd iba uvedie, že dôkazy "vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti", bez pomenovania rozhodujúcej skutkovej hypotézy a bez vysvetlenia, prečo konkurenčná verzia nevytvára vážnu pochybnosť, zostáva odôvodnenie uzavreté v subjektívnom presvedčení rozhodujúceho sudcu. Právna kontrola sa potom redukuje na zákaz extrémneho rozporu, hoci problém môže spočívať už v nesprávne nastavenej hranici preukázania.
Dôkazný štandard treba preto chápať ako normatívny prah. Určuje, aká kvalita poznania je potrebná na to, aby súd mohol s konkrétnou skutočnosťou narábať ako s pravdivou. Nejde o tvrdenie, že súd pozná minulosť s ontologickou istotou. Ide o právne dovolené ukončenie poznávacieho procesu v okamihu, keď je jedna skutková hypotéza dostatočne podopretá a zostávajúce pochybnosti už nemajú takú váhu, aby bránili jej prijatiu. V tomto zmysle má dôkazný štandard nielen epistemickú, ale aj distribučnú funkciu: rozhoduje, ako často bude spor ukončený pozitívnym skutkovým záverom a ako často nastúpi pravidlo dôkazného bremena.
2)
Odlišovať treba aj chybu pri hodnot
Máte predplatné? Prihláste sa
Ups, zatiaľ ste si prečítali len začiatok...
Celý odborný obsah z tejto oblasti je dostupný predplatiteľom portálu.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu a získajte prístup na 10 dní zdarma, stačí sa len zaregistrovať.
Vďaka registrácii získate prístup aj k vybranému obsahu:
- Odborné články z časopisov
- Monitoring predpisov
- Moja kancelária – osobná zóna pre sledovanie vašich obľúbených kategórií portálu, autorov, predpisov
Chcete vedieť viac o predplatnom ?