Úverový podvod

§ 222 ods. 1 Trestného zákona Pre naplnenie pojmových znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona – „ ... vyláka od iného...“ tým, „že ho uvedie do omylu...“, nie je nevyhnutné v skutkovej vete rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a súdov uvádzať mená konkrétnych pracovníkov banky alebo iného úverujúceho (veriteľa) subjektu, pretože páchateľ vždy koná vo vzťahu ku konkrétnemu úverujúcemu „finančnému domu“, kde proces uzatvárania úverovej zmluvy môže podliehať (a spravidla aj podlieha) pracovným úkonom nielen jedného, ale viacerých subjektov (kontrola údajov a informácií poskytnutých žiadateľom, príprava úverovej zmluvy, kontrola úverovej zmluvy, podpis úverovej zmluvy) oprávnených na takéto konanie. Totožnosť podvádzaného úverujúceho subjektu je tak zachovaná aj v prípade, ak v skutkovej vete rozhodnutia týkajúceho sa trestného činu úverového podvodu je označený len konkrétny „finančný dom“ – veriteľ. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Tdo/80/2023