Osobnostné právo

Teória aj súdna prax považujú výkon práva strany v civilnom súdnom konaní vyjadriť sa k veci a uvádzať rozhodujúce skutočnosti pre uplatnenie svojho nároku alebo na svoju obranu, ako aj plnenie zákonnej povinnosti podať svedeckú výpoveď za okolnosť vylučujúcu protiprávnosť zásahu do osobnostných práv. Pri posudzovaní, či došlo k vybočeniu z rámca výkonu týchto zákonom stanovených procesných práv, resp. z plnenia tejto zákonom stanovenej povinnosti, treba posudzovať, či tieto práva boli vykonávané (resp. povinnosti plnené) v zákonných medziach určujúcich ich obsah, dovoleným spôsobom, na účel priznaný právnou normou a súčasne za zachovania požiadavky proporcionality pri riešení kolízie výkonu tohto práva (plnenia tejto povinnosti) s osobnostným právom fyzickej osoby.

Autorka sa v článku zaoberá podstatou náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí a najmä otázkou, ujmu na akom právnom statku má náhrada nemajetkovej ujmy kompenzovať. Kriticky sa snaží dôvodiť, prečo sa peniazmi vyvažuje nie smútok, emocionálna bolesť a utrpenie zo straty blízkeho, ale zásah do absolútneho osobnostného práva. V článku sa autorka takisto zamýšľa nad tým, ako sa má právne posúdiť situácia, ak sekundána obeť utrpí v dôsledku zásahu aj vážnu psychickú ujmu, a argumentuje v prospech existencie samostatného nároku na náhradu ujmy na zdraví, ktorý obstojí vedľa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej ako následok straty blízkeho. V závere sa snaží vysporiadať s procesnými súvislosťami uplatňovania obidvoch druhov týchto práv v súdnom konaní.