Aplikovateľnosť dvojitého postihu podľa rozhodnutia A a B proti Nórsku v právnom poriadku SR

Rozhodnutiu ESĽP (ďalej len " ") je jedno z kľúčových rozhodnutí súvisiacich s , ktoré so sebou prináša zmenu v chápaní princípu a hlavne v rozsahu jeho aplikácie. Pre samotný rozsah aplikácie je dôležité určiť, či možno podľa vnútroštátneho právneho poriadku aplikovať duplicitné potrestanie v trestnom konaní a v konaní o daňovom správnom delikte na základe teórie vecnej a časovej súvislosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Túto tému považujeme za aktuálnu, pretože o možnosti duplicitného potrestania v trestnom a správnom konaní súdy SR nerozhodovali po právoplatnosti rozhodnutia .

Účelom tohto článku je podrobiť právny poriadok Slovenskej republiky kritériám vecnej súvislosti a určiť, či je možné na základe rozhodnutia uložiť za totožný skutok sankciu v trestnom aj správnom konaní. Kritériu časovej súvislosti sa venovať nebudeme, pretože kým splnenie vecnej súvislosti primárne závisí od právneho poriadku konkrétneho štátu, tak splnenie vecnej súvislosti závisí od spolupráce orgánov činných v trestnom konaní a správcov dane, teda ide o čisto subjektívne kritérium, ktoré možno posúdiť iba na konkrétnom prípade.

Pred tým, než začneme posudzovať kritériá vecnej súvislosti vo vzťahu k právnemu poriadku Slovenskej republiky, chceme vyjadriť kritický postoj vo vzťahu k určitým aspektom tohto rozhodnutia. Podstata princípu zásady je hmotnoprávne zabezpečiť zákaz dvojitého postihu za dodržania totožnosti skutku, subjektu, trestnej povahy deliktu, a procesnoprávne zabezpečuje, aby osoba nebola dvakrát stíhaná za totožný skutok. Takto chápaný rozsah aplikácie bol správne dopĺňaný rozhodnutiami ESĽP. V odbornej verejnosti je zastávaný názor, že rozhodnutia a sa dopĺňajú. Súlad medzi rozhodnutiami a je vysvetľovaný tým, že rozhodnutie zakazuje dvojité potrestanie, aksa má konanie trestnej povahy opakovať. však doplňuje rozhodnutie na situácie, keď sú konania vedené popri sebe. S týmto názorom možno polemizovať, pretože ignoruje aj samotný text rozhodnutia . " Účelom rozhodnutia bolo vykladať čl. 4 ods. 7 Dohovorutak, abyv prípade totožnosti skutku, subjektu a deliktu trestnej povahy nebolo možné danú osobu ani stíhať ani potrestať dvakrát za ten istý skutok/delikt, čo rozhodnutie umožňuje. Zároveň je potrebné si uvedomiť, že samotné časové kritérium rozhodnutia je v rozpore s rozhodnutím , pretože z časového kritéria vyplýva, že na seba nadväzujúce konania nemusia skončiť v rovnaký čas, stačí ak budú dostatočne tesné. Takýto výklad by podľa rozhodnutia zakladal prekážku , pretože jedno trestné/daňové konanie by bolo skončené skôr ako druhé, čo byaj podľa už citovaných viet z judikátu spôsobilo porušenie podľa interpretačnej línie celú hmotnoprávnu aj procesnoprávnu podstatu v podstate prelamuje, pretože stanovuje podmienky, podľa ktorých je možné dvojité stíhanie aj dvojité potrestanie pri zachovaní totožnosti skutku a subjektu i deliktu trestnej povahy. Pri posudzovaní tohto rozhodnutia sa musíme zamerať na znenie čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom je upravený princíp . Nemožno opomenúť, že rozhodnutie