Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Nezákonnosť rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia (ZSP 19/2025)
§ 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov
1. Ak rozhodnutie o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny (vyhosťovaného) nestanovuje konkrétny štát, do ktorého sa má administratívne vyhostenie vykonať, a súčasne sa na vyhosťovaného vzťahuje neprípustnosť extradície do jeho domovského štátu, musí byť pri výkone administratívneho vyhostenia zo strany správnych orgánov účelne a efektívne zisťované nielen to, či a ktorý štát je ochotný vyhosťovaného prijať na svoje územie, ale i to, či takýto štát vo vzťahu k prijatiu vyhosťovaného s odkazom na § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov hodnoverne akceptuje výhradu jeho nevydania do (domovského) štátu, na ktorý sa neprípustnosť extradície vzťahuje.
2. Na tento účel je preto zo strany správnych orgánov namieste pri oslovovaní druhých štátov formulovať výzvy takým spôsobom, aby výzvy jednak (i) obsahovali doložku, že ak sa daný štát v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa mať zato, že s prijatím vyhosťovaného nesúhlasí, a súčasne i (ii) výhradu, že vyhosťovaný nebude vydaný do štátu, na ktorý sa vzťahuje neprípustnosť extradície.
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 1 Szak 4/2024
Skutkový stav
Najvyšší súd SR uznesením z 24. januára 2024, sp. zn. 1 Tost 31/2023 (ďalej aj „rozhodnutie o neprípustnosti extradície“), podľa § 194 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „TP“) zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 10. novembra 2023, sp. zn. 4 Ntc 5/2022, a podľa § 509 ods. 1 TP vyslovil, že vydanie žalobcu ako vyžiadanej osoby do Tadžickej republiky nie je prípustné a súčasne podľa § 506 ods. 3 písm. b) TP per analogiam žalobcu prepustil z vydávacej väzby.
Žalovaný rozhodnutím z 20. marca 2024, č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV, podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 404/2011 Z. z.“) rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny (bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky), pretože predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, a žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov ako odvolací orgán rozhodnutím zo 17. mája 2024, č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk, tak, že zmenilo prvú vetu výroku, kde vypustilo, že sa žalobca vyhosťuje na územie Ukrajiny, v ostatnej časti napadnuté rozhodnutie potvrdilo a odvolanie zamietlo. Rozhodnutie žalovaného z 20. marca 2024, č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV, v spojení s odvolacím rozhodnutím zo 17. mája 2024, č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk (ďalej spolu aj „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) nadobudli právoplatnosť 28. mája 2024.
Žalovaný ďalej rozhodnutím z 20. marca 2024, č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV (ďalej aj „rozhodnutie o zaistení“) podľa § 125 ods. 2, § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 a 5 zákona č. 404/2011 Z. z. rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 20. júla 2024.
Správny súd v Košiciach (ďalej aj „Správny súd“) rozsudkom z 18. apríla 2024, sp. zn. 1 Saz 3/2024-47, správnu žalobu žalobcu podanú proti rozhodnutiu o zaistení ako nedôvodnú zamietol. Proti danému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší správny súd SR rozsudkom z 12. júna 2024, sp. zn. 6 Szak 2/2024, zamietol ako nedôvodnú.
Žalovaný rozhodnutím z 18. júla 2024, č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV (ďalej aj „prvé rozhodnutie o predĺžení zaistenia“) podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. predĺžil zaistenie žalobcu, pričom stanovil dĺžku doby jeho zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 20. septembra 2024, pričom dôvod predĺženia zaistenia spočíval v zabezpečení náhradného cestovného dokladu a tiež v potrebe zabezpečenia jednotlivých odpovedí z krajín, ktoré boli oslovené ohľadom možného prijatia žalobcu.
Správny súd rozsudkom z 13. augusta 2024, sp. zn. 15 Saz 3/2024-80, správnu žalobu žalobcu podanú proti prvému rozhodnutiu o predĺžení zaistenia zamietol ako nedôvodnú. Proti danému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší správny súd rozsudkom z 11. septembra 2024, sp. zn. 6 Szak 3/2024, zamietol ako nedôvodnú.
Žalovaný rozhodnutím z 18. septembra 2024, č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV (ďalej aj „druhé rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu o 6 mesiacov, t. j. do 20. marca 2025, v súlade s § 88 ods. 4 tretia veta zákona č. 404/2011 Z. z. na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že žalobca ostal umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj „ÚPZC Sečovce“).
Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že:
– účel zaistenia naďalej trvá, pričom žalobca v procese výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky dostatočne nespolupracoval. Uvedené vyplýva aj z výpovedí žalobcu (pozri zápisnice o podaní vysvetlenia z 18. júla 2024 a z 18. septembra 2024), ktorý vylúčil akúkoľvek spoluprácu v procese vybavovania náhradného cestovného dokladu a podmienil svoje vycestovanie z územia Slovenskej republiky len do krajín, ktoré sám určí;
– k otázke vymazania záznamu v databáze SIS II, vloženého Nemeckom, žalovaný uviedol, že ide o logický následok a procesný postup, keď po odovzdaní účastníka konania na územie Slovenskej republiky v rámci dublinského transferu bol tento záznam po určitej dobe zneplatnený, pretože pre územie Nemecka stratil význam, a je povinnosťou Slovenskej republiky zabezpečiť vyhostenie žalobcu z územia Európskej únie;
– pristúpil k predĺženiu lehoty zaistenia z dôvodu, že zastupiteľský úrad Tadžickej republiky nevydal žalobcovi náhradný cestovný doklad. Tento zastupiteľský úrad však nie je pasívny a komunikuje so štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, preto žalovaný považoval vystavenie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu za reálne. Zároveň žalovaný poukázal na to, že prebieha proces komunikácie medzi ÚPZC Sečovce, Odborom vonkajších vzťahov Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zbor (ďalej aj „ÚHCP P PZ Bratislava“) a jednotlivými oslovenými štátmi o možnosti prijatia žalobcu na ich územie, a preto je potrebné počkať na odpovede z týchto krajín, pričom ku dňu vydania druhého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia bolo oslovených 57 štátov, z toho zo 6 štátov bola doručená negatívna odpoveď, a na odpoveď zo zvyšných štátov sa stále čaká;
– predĺženie lehoty zaistenia je nevyhnutné pre zabezpečenie kontinuálnosti vyhosťovacieho konania, k predĺženiu lehoty zaistenia o 6 mesiacov žalovaný pristúpil z dôvodu, že ide o mimoriadne náročný a komplikovaný proces administratívneho vyhostenia, ktorý si vzhľadom na obťažnosť úkonov, ktoré je v konaní potrebné vykonať, s určitosťou vyžaduje dlhšie časové obdobie a následne špecifikoval úkony, ktorých vykonanie je nutné pre administratívne vyhostenie žalobcu;
– prepustenie žalobcu zo zaistenia by predstavovalo vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok a súčasne by to znamenalo aj nerešpektovanie zákonov Slovenskej republiky ohľadom zdržiavania sa na jej území, a žalobca by pokračoval v páchaní priestupku na úseku pobytu. Preto mal žalovaný za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv žalobcu, teda je preukázaná zákonnosť predĺženia lehoty zaistenia žalobcu;
– v danom prípade nie je možné aplikovať uloženie iných opatrení namiesto zaistenia (hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky) podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 404/2011 Z. z., a to s ohľadom na § 89 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého tieto opatrenia nie je možné uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo b) zákona č. 404/2011 Z. z. Naliehavý právny záujem je daný aj v tom, že je potrebné, aby žalobca vycestoval z územia Slovenskej republiky v čo najkratšom čase.
Žalobca sa správnou žalobou z 10. októbra 2024 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a zároveň žiadal, aby Správny súd nariadil žalovanému jeho bezodkladne prepustenie zo zaistenia a priznal mu náhradu trov konania.
Žalobca v žalobe namietal, že:
– opakované predĺženie jeho zaistenia je obmedzením jeho osobnej slobody spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže obmedzenie osobnej slobody žalobcu nemôže naplniť účel, a to výkon jeho administratívneho vyhostenia. Takýto výklad vyplýva napríklad aj z rozsudkov Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 41 Sza 7/2016 a sp. zn. 1 Szak 1/2017;
– pred konaním o administratívnom vyhostení prebiehalo v súvislosti s jeho osobou konanie o jeho vydanie do Tadžickej republiky, ktoré skončilo vydaním rozhodnutia o neprípustnosti extradície a toto rozhodnutie založil Najvyšší súd SR na teste vážnych dôvodov, ktorý umožňuje určiť mieru pravdepodobnosti porušenia práv vyžiadanej osoby v cieľovom štáte. Následne rozhodnutím ministra spravodlivosti SR z 28. februára 2024 nebolo povolené vydanie žalobcu na trestné stíhanie do Tadžickej republiky;
– jeho vyhostenie nie je reálne možné v kontexte s uvedeným záverom Najvyššieho súdu SR vo veci neprípustnosti extradície, a to tak do Tadžickej republiky, ako aj do akéhokoľvek iného štátu, z ktorého by mohol byť následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné stíhanie, čo by bolo možné považovať za obchádzanie rozhodnutia o neprípustnosti extradície žalobcu, ako aj za porušenie zákazu uvedeného v § 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.;
– z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žiadosť o prijatie žalobcu bola zaslaná 57 štátom, ku dňu podania správy bolo evidovaných 6 zamietajúcich odpovedí a ku dňu vydania rozhodnutia žalovaného žiadna ďalšia odpoveď nepribudla. Nedošlo teda k žiadnemu posunu vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu od prvého rozhodnutia o predĺžení zaistenia. Tento skutkový stav preto indikuje bez akýchkoľvek pochybností nevyhostiteľnosť žalobcu;
– dňa 9. apríla 2024 požiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR o vydanie náhradného cestovného dokladu, avšak tento mu dosiaľ vydaný nebol;
– predĺženie lehoty zaistenia žalobcu o pol roka nezodpovedá zákonnosti obmedzenia osobnej slobody na nevyhnutný čas.
K predmetnej správnej žalobe sa žalovaný vyjadril podaním z 18. októbra 2024, v ktorom uviedol, že:
– len bod 6 žaloby namieta nezákonnosť napadnutého druhého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a § 191 ods. 1 písm. f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Žalobca však neuviedol,
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Zo súdnej praxe 2/2025
