JUDr. Branislav Pospíšil, PhD.

Pandémia ochorenia Covid-19 vyvolaného koronavírusom SARS-CoV-2 predstavuje obrovský šok pre ekonomiku a pre fungovanie podnikateľských subjektov. Prináša so sebou riziká, ako je kríza dopytu, druhotná platobná neschopnosť, obmedzená schopnosť plnenia uzavretých zmlúv, ale aj problém s dostupnosťou financovania. Všetko to bude mať zrejme zásadný vplyv na likviditu spoločnosti a jej trhové vyhliadky. Taktiež môžeme očakávať prepady v going concern, čo povedie k možným predĺženiam podnikateľov. Zásadný vplyv na fungovanie orgánov vyžadujúcich fyzickú prítomnosť viacerých osôb na jednom mieste majú epidemiologické pravidlá obmedzujúce stýkanie sa ľudí. Toto všetko stavia zásadné výzvy nielen pred fungovanie obchodných spoločností, ale musí na ne reagovať aj korporačné právo. V príspevku prinášame základný prehľad aplikácie bežných pravidiel korporačného práva, správy a riadenia pri pandemickej situácii a priblížime aj najnovšiu legislatívnu reakciu v oblasti korporačného práva s presahmi do insolvenčného a obligačného práva, a to zákon č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii (ďalej aj „zákon o mimoriadnych opatreniach“).

  Navrhovaná novelizácia Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka zamýšľa podstatným spôsobom zasiahnuť aj do právnej úpravy výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti a družstva. Autori analyzujú navrhovanú právnu úpravu a poukazujú na jej niektoré slabé miesta. Kladú si otázku, či je potrebná zásadná zmena východiska právnej úpravy zmluvy o výkone funkcie, a dospievajú k odpovedi, že navrhované sploštenie súboru právnej úpravy korporačného a zmluvného práva do jednotného režimu výkonu funkcie nie je optimálnym riešením. Poukazujú pritom aj na rizikové časti návrhu, medzi ktoré radia zrušenie presunu dôkazného bremena na člena štatutárneho orgánu, nejasné vymedzenie pravidla podnikateľského úsudku, ako aj na navrhované ustanovenia týkajúce sa informačných povinností, znášania nákladov výkonu funkcie a konkurenčnú doložku.  

Globalizácia v súčasnosti narástla do takých rozmerov, že je kľúčová v cezhraničnom obchodovaní a investovaní. Otvorené hranice, právo slobodne sa usadiť a podnikať v rámci EÚ vytvárajú novodobý fenomén v oblasti podnikania, a to, že spoločníci čoraz častejšie presúvajú registrované sídlo spoločnosti mimo domicilu majiteľa, prípadne sa zoskupujú do medzinárodných holdingov a vytvárajú akúsi sieť spoločností vo viacerých krajinách. Vo svetle insolvenčného práva sa to odráža v tom, že pri riešení úpadku jednej spoločnosti sa musíte vysporiadať s viacerými medzinárodnými prvkami, keďže spoločnosť má administratívny aparát v jednom štáte a majetok s väčšinou veriteľov v druhom štáte. Veľa insolvenčných konaní tak nadobudne cezhraničný charakter. Z dôvodu zvýšenia počtu cezhraničných úpadkov na úrovni EÚ bolo v roku 2015 prijaté nové nariadenie (EÚ) o insolvenčnom konaní1) (ďalej aj "nové nariadenie EÚ"), ktoré nahradilo pôvodné nariadenie (ES) o konkurznom konaní z roku 20002) (ďalej aj "pôvodné nariadenie EÚ"). Hlavným cieľom nového nariadenia EÚ bolo odstrániť problémy pri cezhraničných úpadkoch, najmä v súvislosti s definovaním centra hlavného záujmu spoločnosti a vyriešenia problému s určením jurisdikcie súdu a aplikovateľného práva. Keďže uvedená problematika je veľmi rozsiahla, v článku sme sa zamerali na právnu úpravu určovania comi na úrovni EÚ len pri právnických osobách, s ohľadom na ďalší vývoj riešenia cezhraničného úpadku po prijatí nového nariadenia EÚ.3)