Globalizácia v súčasnosti narástla do takých rozmerov, že je kľúčová v cezhraničnom obchodovaní a investovaní. Otvorené hranice, právo slobodne sa usadiť a podnikať v rámci EÚ vytvárajú novodobý fenomén v oblasti podnikania, a to, že spoločníci čoraz častejšie presúvajú registrované sídlo spoločnosti mimo domicilu majiteľa, prípadne sa zoskupujú do medzinárodných holdingov a vytvárajú akúsi sieť spoločností vo viacerých krajinách. Vo svetle insolvenčného práva sa to odráža v tom, že pri riešení úpadku jednej spoločnosti sa musíte vysporiadať s viacerými medzinárodnými prvkami, keďže spoločnosť má administratívny aparát v jednom štáte a majetok s väčšinou veriteľov v druhom štáte. Veľa insolvenčných konaní tak nadobudne cezhraničný charakter.
Z dôvodu zvýšenia počtu cezhraničných úpadkov na úrovni EÚ bolo v roku 2015 prijaté nové nariadenie (EÚ) o insolvenčnom konaní1) (ďalej aj "nové nariadenie EÚ"), ktoré nahradilo pôvodné nariadenie (ES) o konkurznom konaní z roku 20002) (ďalej aj "pôvodné nariadenie EÚ"). Hlavným cieľom nového nariadenia EÚ bolo odstrániť problémy pri cezhraničných úpadkoch, najmä v súvislosti s definovaním centra hlavného záujmu spoločnosti a vyriešenia problému s určením jurisdikcie súdu a aplikovateľného práva. Keďže uvedená problematika je veľmi rozsiahla, v článku sme sa zamerali na právnu úpravu určovania comi na úrovni EÚ len pri právnických osobách, s ohľadom na ďalší vývoj riešenia cezhraničného úpadku po prijatí nového nariadenia EÚ.3)