Dlžník

Skutkový stav Súd prvej inštancie rozsudkom z 27. apríla 2022 zastavil konanie proti žalovaným v 1. a 2. rade o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 80 000 eur a...

"Na posúdenie určitého právneho úkonu dlžníka ako zvýhodňujúceho vo všeobecnosti nemusí byť splnená aj podmienka zmenšenia majetku dlžníka, pokiaľ bol právny úkon vykonaný počas úpadku, a to na úkor iných veriteľov (bez ohľadu na to, či voči dlžníkovi bolo alebo nebolo začaté konkurzné konanie)."

Autor analyzuje právne dôsledky solučnej delikvencie dlžníka pri plnení úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky. Podľa dlhodobej súdnej praxe nie je omeškanie s platením príslušenstva v hmotnom práve sankcionované. Napriek tomu, že tento stav de facto motivuje dlžníka neplatiť úroky z omeškania včas a z pohľadu veriteľa tak vedie k neprijateľným záverom, v odbornej literatúre k tomuto nenájdeme žiadny bližší rozbor. Cieľom tohto príspevku je upriamiť pozornosť na problémové dôsledky súčasného stavu, identifikovať jadro problému (či už na úrovni legislatívy alebo súdnej praxe) a zároveň navrhnúť možné riešenia tohto problému.

Autor v článku analyzuje problematiku vyčísľovania nákladov bánk, spojených s vypočítaním predčasnej splátky úveru na bývanie v kontexte zákonnej limitácie uplatnenia týchto nákladov voči klientovi maximálne v rozsahu 1 % z predčasne splatenej sumy.

"Zákonná podmienka odporovateľnosti podľa § 42a ods. 2 OZ je splnená aj vtedy, ak osoba, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nevedela, avšak vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon uskutočnený, a svoje pomery o tomto úmysle dlžníka vedieť mala a mohla. Keďže ide o osobu odlišnú od účastníkov napadnutého právneho úkonu, môže veriteľ svoju argumentáciu o ukracujúcom úmysle dlžníka a skutočnosti, že druhá strana o tomto úmysle vedela alebo musela vedieť, založiť aj len na nepriamych dôkazoch týkajúcich sa napadnutého právneho úkonu alebo okolností, za ktorých bol uskutočnený.“

GLOSA II 1. Touto glosou by sme chceli nadviazať na predchádzajúcu glosu z pera J. Dolného. Hneď na úvod však uveďme, že glosovaným rozhodnutím sa na ďalších riadkoch nebudeme...

I. Veriteľ sa môže podľa § 42b ods. 3 OZ domáhať, aby súd určil, že právny úkon dlžníka uvedený v § 42a ods. 2 až ods. 5 OZ, ktorý ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, je právne neúčinný nielen proti dedičom alebo univerzálnym právnym nástupcom osoby, s ktorou alebo v prospech ktorej dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, ale aj proti tretej osobe za predpokladu, že tejto osobe boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil. II. Treťou osobou v zmysle § 42b ods. 3 OZ je zásadne singulárny právny nástupca osoby, ktorá s dlžníkom odporovateľný právny úkon dojednala.

Príspevok sa zaoberá inštitútom dočasnej ochrany podnikateľských subjektov, ktorý zaviedol „zákon č. 62/2020 Z. z.“ počas pandémie, v komparácii so „zákonom č. 421/2020 Z. z.“, ktorý prináša tento inštitút už ako univerzálny nástroj na prekonanie dočasných problémov pri prevádzkovaní podniku. Autor sa snaží predovšetkým zistiť, či obmedzenia veriteľov pri vymáhaní pohľadávok počas dočasnej ochrany sú dostatočne vyvážené k obmedzeniam dlžníka a teda, či sledujú záujem veriteľov.

„... platobne neschopný dlžník má hradiť splatné pohľadávky svojich veriteľov, ktorí majú rovnaké postavenie pomerne a rovnomerne...“

§ 42 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka§ 477 ods. 4 Obchodného zákonníka Zákonná podmienka odporovateľnosti podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade právneho úkonu medzi dlžníkom a jemu blízkou osobou, je splnená aj vtedy, ak osoba, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nevedela, avšak vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon uskutočnený, a svoje pomery, o tomto úmysle dlžníka vedieť mala a mohla. Keďže ide o osobu odlišnú od účastníkov napadnutého právneho úkonu, môže veriteľ svoju argumentáciu o ukracujúcom úmysle dlžníka a skutočnosti, že druhá strana o tomto úmysle vedela alebo musela vedieť, založiť aj len na nepriamych dôkazoch, týkajúcich sa napadnutého právneho úkonu alebo okolností, za ktorých bol uskutočnený. Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 10/2020

§ 9 ods. 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch§ 53 ods. 3 a § 56 Občianskeho zákonníka§ 261 ods. 6 písm. d), § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka V prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru patrí veriteľovi úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností zaplatil dlžník ako cenu peňazí. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 42/2020

Podľa prevládajúcej mienky odstúpenie od zmluvy spôsobuje okrem zániku záväzkov plynúcich zo zmluvy aj zánik všetkých akcesorických záväzkov vrátane tých, prostredníctvom ktorých boli zmluvné plnenia zabezpečené. Výnimku z východiska predstavuje judikatórny postoj v prospech trvania zabezpečenia po odstúpení od zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka s odkazom na špeciálnu právnu úpravu následkov odstúpenia. Cieľom príspevku je upriamiť pozornosť na účinok odstúpenia na zmluvou založený vzťah tak v Občianskom, ako aj v Obchodnom zákonníku, z čoho sa pokúsime vyvodiť závery aj pre otázku trvania či zániku súvisiacich zabezpečovacích práv.

Doktrína považuje delené záväzky popri solidárnych a nedielnych záväzkoch za tretí druh spoločných záväzkov, t. j. záväzkov, v ktorých, na rozdiel od jednoduchých záväzkov, vystupuje na dlžníckej alebo veriteľskej strane záväzkového vzťahu viacej subjektov. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ") delené záväzky ako samostatnú skupinu spoločných záväzkov neupravuje. Výslovne upravuje iba aktívny delený záväzok, keď každý zo spoločne oprávnených veriteľov môže požadovať od dlžníka iba svoj podiel na pohľadávke (pozri § 512 ods. 1 OZ). Opačnú situáciu, keď je viacej dlžníkov zaviazaných veriteľovi na plnenie takým spôsobom, že každý z dlžníkov je povinný plniť iba svoj podiel na dlhu (pasívny delený záväzok), Občiansky zákonník vo všeobecnosti neupravuje, ale nepochybne existenciu takéhoto druhu spoločných záväzkov uznáva (pozri napr. § 438 ods. 2 a § 470 ods. 2 OZ). Všeobecnú úpravu delených záväzkov nemá ani zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj "Obchodný zákonník" alebo "OBZ").

V nadväznosti na diskusný seminár uskutočnený v rámci Trnavských právnických debát sa príspevok zaoberá otázkou kumulácie úrokov a úrokov z omeškania po vyhlásení mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Autori v úvode prezentujú tak argumenty hrajúce v prospech kumulácie, ako aj argumenty proti nej. Čo do výsledku, autori dospeli k akejsi forme kompromisného riešenia vo vzťahu k obom proti sebe stojacim názorovým prúdom.

  ZSP 53/2019 Určovanie príslušnosti súdu pri poddlžníckych žalobách § 13, § 20, § 22, § 43 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku § 109 ods. 1 Exekučného poriadku...

Autorka sa v predkladanom príspevku zaoberá možnosťou odporovať ekvivalentný právny úkon. Predpokladom práva veriteľa odporovať právnym úkonom dlžníka je, okrem iného, jeho ukrátenie. Tým, že v právnej úprave nie je výslovne upravené, kedy dochádza k ukráteniu veriteľa, je potrebné skúmať, či k nemu môže dôjsť aj v situácii, keď sa majetok dlžníka nezmenšil, ale zmenila sa len jeho skladba, resp. štruktúra, alebo, naopak, či existuje dôvod na vylúčenie ekvivalentných právnych úkonov z odporovania. Príspevok má snahu ozrejmiť čitateľovi okolnosti, za ktorých možno uvažovať o ukrátení veriteľa ako predpoklade uplatnenia jeho práva odporovať právnym úkonom dlžníka aj v situáciách, keď sa majetok dlžníka nezmenšil. Porovnaním s tradičnou právnou úpravou, ktorá umožňovala odporovať aj ekvivalentným právnym úkonom, sa pokúsime zistiť, do akej miery môžeme vychádzať z historických súvislostí v prospech možnosti odporovať ekvivalentným právnym úkonom v súčasných právnych podmienkach.

Z aplikačnej praxe je zrejmé, že v súčasnosti väčšina účastníkov záväzkovo právnych vzťahov využíva inštitút zmluvnej pokuty vo forme peňažnej sumy. Peňažná suma je podľa mnohých autorov jediným prípustným predmetom zmluvnej pokuty. Jej využitie v takejto podobe je však limitované solventnosťou dlžníka. Autorka preto v článku analyzuje súčasnú právnu úpravu inštitútu zmluvnej pokuty v Občianskom a Obchodnom zákonníku vo vzťahu k možnosti platného uzatvorenia dohody o zmluvnej pokute, ktorú by si účastníci vymienili v nepeňažnej forme, a to aj použitím metódy vertikálnej a horizontálnej komparácie. Zároveň poukazuje na problémy, ktoré sa spájajú s nepeňažnou formou zmluvnej pokuty, a navrhuje možné riešenia týchto problémov.

Globalizácia v súčasnosti narástla do takých rozmerov, že je kľúčová v cezhraničnom obchodovaní a investovaní. Otvorené hranice, právo slobodne sa usadiť a podnikať v rámci EÚ vytvárajú novodobý fenomén v oblasti podnikania, a to, že spoločníci čoraz častejšie presúvajú registrované sídlo spoločnosti mimo domicilu majiteľa, prípadne sa zoskupujú do medzinárodných holdingov a vytvárajú akúsi sieť spoločností vo viacerých krajinách. Vo svetle insolvenčného práva sa to odráža v tom, že pri riešení úpadku jednej spoločnosti sa musíte vysporiadať s viacerými medzinárodnými prvkami, keďže spoločnosť má administratívny aparát v jednom štáte a majetok s väčšinou veriteľov v druhom štáte. Veľa insolvenčných konaní tak nadobudne cezhraničný charakter. Z dôvodu zvýšenia počtu cezhraničných úpadkov na úrovni EÚ bolo v roku 2015 prijaté nové nariadenie (EÚ) o insolvenčnom konaní1) (ďalej aj "nové nariadenie EÚ"), ktoré nahradilo pôvodné nariadenie (ES) o konkurznom konaní z roku 20002) (ďalej aj "pôvodné nariadenie EÚ"). Hlavným cieľom nového nariadenia EÚ bolo odstrániť problémy pri cezhraničných úpadkoch, najmä v súvislosti s definovaním centra hlavného záujmu spoločnosti a vyriešenia problému s určením jurisdikcie súdu a aplikovateľného práva. Keďže uvedená problematika je veľmi rozsiahla, v článku sme sa zamerali na právnu úpravu určovania comi na úrovni EÚ len pri právnických osobách, s ohľadom na ďalší vývoj riešenia cezhraničného úpadku po prijatí nového nariadenia EÚ.3)

Prevzatie dlhu a pristúpenie k dlhu predstavujú právne inštitúty, ktorými dochádza k zmene v osobe dlžníka. Práve podrobnou analýzou týchto právnych prostriedkov sa zaoberá autor v tomto článku a poukazuje pri tom na príslušnú judikatúru, zahraničné právne úpravy, ako aj nedostatky platnej právnej úpravy.

Založiť prekážku veci rozsúdenej v prípade, keď sa skôr podanou žalobou dlžník domáha, aby mu bola uložená povinnosť, ktorú teda uznáva, sám však dobrovoľne neplní, vo vzťahu k žalobe, ktorou sa žalobca ako veriteľ domáha uloženia povinnosti žalovanému z dôvodu, že tento dobrovoľne neplní, by bolo odopretím práva veriteľovi domôcť sa svojho práva voči dlžníkovi na súde. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2015, sp. zn. 1 Obdo 36/2015)