Odporovateľnosť úkonov a preukazovanie úmyslu dlžníka (ZSP 28/2021)

§ 42 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
§ 477 ods. 4 Obchodného zákonníka

Zákonná podmienka odporovateľnosti podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade právneho úkonu medzi dlžníkom a jemu blízkou osobou, je splnená aj vtedy, ak osoba, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nevedela, avšak vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon uskutočnený, a svoje pomery, o tomto úmysle dlžníka vedieť mala a mohla. Keďže ide o osobu odlišnú od účastníkov napadnutého právneho úkonu, môže veriteľ svoju argumentáciu o ukracujúcom úmysle dlžníka a skutočnosti, že druhá strana o tomto úmysle vedela alebo musela vedieť, založiť aj len na nepriamych dôkazoch, týkajúcich sa napadnutého právneho úkonu alebo okolností, za ktorých bol uskutočnený.

Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 10/2020

SKUTKOVÝ STAv

Súd prvej inštancie rozsudkom z 21. septembra 2018 žalobu o vyslovenia neúčinnosti zmluvy o predaji časti podniku zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Žalobca sa domáhal vyslovenia neúčinnosti zmluvy o predaji časti podniku za kúpnu cenu 1 000 eur, pričom súčasťou prevádzanej časti boli nehnuteľnosti v trhovej cene minimálne 200 000 eur. Žalovaný musel podľa žalobcu vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, keď dlžník aj žalovaný mali rovnaké sídlo, podobný predmet činnosti a takmer rovnaké obchodné meno.

Súd prvej inštancie uzavrel, že odporovaným právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľa, avšak žalobca nepreukázal podstatnú skutočnosť, a to vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť uspokojenie žalobcu, a žalobu ako neoprávnenú zamietol.

Odvolací súd rozsudkom z 30. mája 2019, č. k. 2 Cob 43/2019-103 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zároveň k žalobcom označenej pohľadávke, o ktorej bolo rozhodnuté iným rozsudkom okresného súdu, doplnil, že žalobca v čase rozhodovania krajského súdu nemal pohľadávku proti dlžníkovi, ale proti jeho právnemu nástupcovi, obchodnej spoločnosti WWW s. r. o.

Žalobca podal proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP") dovolanie.

Žalobca namietal, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie vychádzajú z toho, že úmysel a vedomosť právnickej osoby ani nie je možné preukázať, okrem prípadu, kedy štatutárny orgán právnickej osoby na pojednávaní potvrdí, že mal vedomosť o úmysle dlžníka. Teda akoby nebolo možné podať odporovaciu žalobu proti právnickej osobe podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ"). Taký prístup označil za nesprávny s odkazom na rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 109/2007, podľa ktorého predmetom dokazovania nemôže byť vnútorný psychický stav dlžníka a žalovaného. Predmetom dokazovania môž