Typickým následkom omeškania dlžníka (
mora debitoris
) s plnením peňažného dlhu je vznik práva veriteľa požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania.
1)
2)
Úroky z omeškania plnia rôzne funkcie. Ide najmä o sankčnú funkciu (úroky z omeškania sú sankciou pre dlžníka za porušenie povinnosti splniť dlh riadne a včas) a kompenzačnú funkciu (úroky z omeškania sú paušalizovanou náhradou škody pre veriteľa za dobu, za ktorú sa finančné plnenie oneskorilo).
3)
Úroky z omeškania tak pôsobia aj preventívne, keďže motivujú dlžníka, aby svoj dlh splnil riadne a včas. Je však dlžník motivovaný, aby riadne a včas uhradil aj samotné úroky z omeškania? Hrozí mu nejaká sankcia, ak to nespraví? A s tým nevyhnutne súvisí aj základná otázka z pohľadu veriteľa - je veriteľ nejako kompenzovaný za neskorú úhradu úrokov z omeškania zo strany dlžníka?
Súdna prax aj odborná literatúra zhodne konštatujú, že pri omeškaní so zaplatením úrokov z omeškania nemá veriteľ právo požadovať z nich úroky z omeškania. Odôvodňuje sa to tým, že úroky z omeškania sú iba príslušenstvom pohľadávky a
Občiansky zákonník a ani
Obchodný zákonník neupravujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.
4)
Ak ale neexistuje majetková sankcia pre prípad omeškania s platením úroku z omeškania, prečo by sa mal dlžník vôbec snažiť včas zaplatiť dlžné úroky z omeškania?
Predstavme si ilustratívny príklad neskoro uhradenej pohľadávky vo výške istiny 100 000 EUR a príslušenstva 10 000 EUR v podobe úroku z omeškania. Pri realizácii úhrady 100 000 EUR dlžník určil, že ním zaplatených 100 000 EUR sa započítava výhradne na istinu. Sumu 10 000 EUR z titulu úrokov z omeškania dlžník jednoducho odmietol veriteľovi uhradiť.
[Poznámka: Dlžník dobre pozná judikatúru a vie, že za neskorú úhradu tejto sumy 10 000 EUR mu nehrozí sankcia v podobe ďalších úrokov z omeškania. Dlžník si tak sumu 10 000 EUR zatiaľ ponechá vo vlastnej dispozícii, prípadne túto sumu preinvestuje alebo inak zhodnotí. Dlžník si je totiž vedomý, že veriteľovi nakoniec aj tak zaplatí iba pôvodnú sumu 10 000 EUR; a takýmto postupom aspoň využije benefit v podobe dočasnej dispozície s týmito prostriedkami, prípadne si aj rovno ponechá výťažok napr. v podobe bankových úrokov (ak by tieto prostriedky dlžník medzičasom zhodnotil napríklad vkladom do banky).]
V takýchto situáciách nezostáva veriteľovi nič iné, ako vyzývať dlžníka na zaplatenie úroku z omeškania a v prípade neúspechu takýchto krokov podať voči dlžníkovi žalobu na zaplatenie a následne pristúpiť k exekúcii. To však môže v praxi trvať aj niekoľko rokov a medzičasom sa reálna hodnota tej istej sumy 10 000 EUR podstatne zníži (ide o tzv. koncept časovej hodnoty peňazí
5)
).
Za takúto neskorú úhradu teda dlžník nebol nijako sankcionovaný a veriteľ nebol nijako kompenzovaný. V praxi môže byť určitou formou sankcie povinnosť dlžníka znášať náklady na trovy súdneho konania, prípadne trovy exekúcie. To je však vyslovene iba praktickým procesnoprávnym dôsledkom a sankciou pre dlžníka za prehru v súdnom spore. Trovy nepredstavujú hmotnoprávne riešenie načrtnutého problému v podobe kompenzovania strát veriteľa v dôsledku neskorej úhrady úrokov z omeškania. Navyše, v mnohých prípadoch neskorej úhrady úrokov z omeškania nemusí k vzniku povinnosti náhrady trov ani len prísť. Napríklad ak dlžník dobrovoľne zaplatí úrok z omeškania ešte predtým, ako sa veriteľ obráti so žalobou na súd.
V praxi nízkych súm úrokov z omeškania (čo platío väčšine prípadov) uvedený stav nevytvára až také reálne problémy. Pre bežného veriteľa, ktorý má nárok na úroky z omeškania v desiatkach ale
