Uplatnenie (nielen) úroku z omeškania v pracovnom práve

V civilných sporových konaniach týkajúcich sa pracovnoprávnej agendy bezpochyby dominujú spory o neplatné skončenie pracovného pomeru v spojení s konaním o náhradu mzdy. Početnosť týchto sporov a vysoká ekonomická nákladovosť na strane zamestnávateľa v prípade vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru sú impulzom k relatívne častým legislatívnym zmenám rozsahu nároku náhrady mzdy, ktorý môže zamestnanec požadovať. Podľa platnej úpravy môže byť náhrada mzdy priznaná najviac za čas 36 mesiacov s tým, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce).

Popri otázke náhrady mzdy a jej rozsahu však v úzadí ostáva otázka priznania zákonných úrokov z omeškania. Rozhodovacia prax súdov nie je jednotná, pričom v prvom rade je potrebné zdôrazniť, že vo väčšine prípadov konajúce súdy k nároku na náhradu mzdy priznávajú i úroky z omeškania, a to v zákonnej výške podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.¹⁾ V druhom rade sa žiada dodať, že svoje rozhodnutie o priznaní sankčného úroku z omeškania k nároku na náhradu mzdy na základe neplatného skončenia pracovného pomeru žiadnym spôsobom právne nezdôvodňujú, nanajvýš poukážu na vyššie citované ustanovenie Občianskeho zákonníka v spojení s vykonávacím predpisom.

Pritom nárok na priznanie zákonného sankčného úroku z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch nie je vonkoncom jednoznačný. Základná právna podstata sa odvíja od subsidiarity Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Zákonníku práce.