doc. JUDr. Marcel Dolobáč, PhD.

Oznámenie zamestnávateľa, že od zamestnanca nepožaduje ďalší výkon práce, je tou právne relevantnou skutočnosťou, ktorá sama osobe transformuje neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru na platne uzavretú dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľa a zamestnanca. Zamestnávateľ sa môže rozhodnúť, že si zachová právo domáhať sa pred súdom určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom alebo sa tohto práva vzdáva tým, že zamestnancovi oznámi, že netrvá na tom, aby u neho zamestnanec ďalej pracoval. V prípade účinného oznámenia si už zamestnávateľ nemôže uplatniť právo na súde, aby tento vyslovil (ne)platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom; v dôsledku naplnenia právnej fikcie takýto úkon de iure neexistuje.

„Prokúra udelená podľa ustanovení Obchodného zákonníka neoprávňuje prokuristu konať za právnickú osobu do­vnútra spoločnosti v pracovnoprávnych vzťahoch.“

Právna úprava nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru poskytuje ochranu účastníkovi právneho vzťahu, voči ktorému právny úkon smeroval. Zákonník práce nepočíta s možnosťou, že ochranu pred neplatným skončením pracovného pomeru bude súdne požadovať osoba, ktorá sama právny úkon uskutočnila. Nie je to však v praxi vylúčené, takou osobou môže byť napríklad osoba konajúca v duševnej poruche, ktorá ju robí pre právny úkon nespôsobilou. Príspevok skúma možnosti, ako prekonať nedostatok právnej úpravy neplatného skončenia pracovného pomeru na účely ochrany (najmä) osôb konajúcich v duševnej poruche.

Príspevok je zameraný na lekársky posudok, ktorý je podkladom pre posudzovanie zdravotnej spôsobilosti v pracovnoprávnych vzťahoch. Autor porovnáva lekárske potvrdenie kontra lekársky posudok, popisuje formálne náležitosti posudku a na podklade rozhodovacej činnosti všeobecných súdov poskytuje výklad správneho formálneho postupu pri uplatnení zákonných dôvodov skončenia pracovného pomeru pre dlhodobú stratu zdravotnej spôsobilosti, resp. pre vážne ohrozenia zdravia.

Autor sa zamýšľa nad možnosťami uplatnenia inštitútu obchodného vedenia na pracovnoprávne vzťahy. Na podklade konkrétnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posudzuje, do akej miery je aplikácia tohto obchodnoprávneho inštitútu možná v pracovnom práve a aké má porušenie pravidiel obchodného vedenia následky na platnosť právnych úkonov. The author considers the means of applying a company's management as the legal institute to the employment relations. On the ground of the relevant court decisions, he assesses the possible extent of the application of this commercial law institute in labourlawas well as the consequences ofabreach of company's management rules on the validity of legal acts.

Najvyšší súd SR vyslovil v glosovanom uznesení zásadné závery k výkladu § 62 ods. 8 Zákonníka práce (ďalej aj "ZP"), podľa ktorého ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby, ak sa na tejto peňažnej náhrade dohodli v pracovnej zmluve; dohoda o peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná. Vzhľadom na to, že glosované uznesenie bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zaslúži si väčšiu pozornosť.

Príspevok autora sa odvíja od zásadného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým sa v nemalej miere oklieštila možnosť využitia inštitútu splnomocnenia v pracovnom práve. Autor podrobuje toto rozhodnutie argumentačnej polemike, v rámci ktorej poukazuje na inú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ako aj postuláty právnej vedy k inštitútom poverenia a splnomocnenia v pracovnom práve.

Autor na čiastkovej otázke (úroky z omeškania) analyzuje prípustnosť subsidiárneho použitia Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch s ohľadom na limity ustanovené v § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Približuje líniu rozhodovacej činnosti súdov, ktoré napriek uvedenému ustanoveniu priznávajú úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch, ako aj tie prípady, keď súdy úroky z omeškania v dôsledku obmedzenej subsidiarity nepriznávajú. Po sumarizovaní názorov v doktríne navrhuje kritériá, ktoré by mohli rozhodovať o analogickom aplikovaní občianskoprávnych pravidiel aj v pracovnom práve a ponúka argumenty, ktorými by bolo možné odôvodniť prípustnosť úrokov z omeškania aj v pracovnoprávnych vzťahoch.