Poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti

V ostatných rokoch kladie legislatíva Európskej únie čoraz väčší význam na garanciu sociálnej ochrany zamestnancov a migrujúcich osôb. Nespochybniteľne, záujem "európskeho zákonodarcu" o sociálnu oblasť má aj výrazný ekonomický rozmer, úplná izolovanosť jednotlivých právnych úprav členských štátov bez akéhokoľvek premostenia by znamenala spochybnenie podstaty vnútorného trhu. S postupným nárastom pravidiel úniového práva zastrešujúcich sféru sociálnu a pracovnoprávnu sa tak nepriamo formuje pojem európske sociálne právo.¹⁾ Hoci zatiaľ nemôžeme hovoriť o ucelenom, vnútorne previazanom európskom sociálnom práve, napriek tomu je tento pojem odbornou verejnosťou príjmaný a zahŕňa predovšetkým oblasť pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia. Do dimenzie európskeho sociálneho práva s určitosťou patrí aj poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti. Práve zlepšenie verejného zdravia a posilnenie zdravotnej prevencie sa stávajú novou výzvou únie.

Zámerom tohto príspevku je poskytnúť základnú analýzu primárneho a sekundárneho práva Európskej únie upravujúceho poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, s akcentom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora a priblížiť postup a praktické uplatňovanie poskytovania zdravotnej starostlivosti v inom členskom štáte únie.

Právo na poskytnutie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti má svoje principiálne výcho