Príspevok autora sa odvíja od zásadného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým sa v nemalej miere oklieštila možnosť využitia inštitútu splnomocnenia v pracovnom práve. Autor podrobuje toto rozhodnutie argumentačnej polemike, v rámci ktorej poukazuje na inú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ako aj postuláty právnej vedy k inštitútom poverenia a splnomocnenia v pracovnom práve.
Splnomocnenie na pracovnoprávne úkony
JUDr.
Marcel
Dolobáč
PhD.
Katedra pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Úvod
Plnomocenstvo je všeobecne a dlhodobo akceptovaný právny inštitút, siahajúci až k rímsko-právnym tradíciám, a o jeho uplatnení v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno mať na prvý pohľad pochýb. V praxi je využívaný najmä zamestnávateľmi, ktorí splnomocňujú tretie osoby, v početných prípadoch aj advokátov, na úkony týkajúce sa predovšetkým zániku pracovnoprávnych vzťahov. Vedú ich k tomu logické dôvody, zamestnávatelia tak prenášajú ťarchu zodpovednosti za formálnu precíznosť právneho úkonu a súčasne sa vyhnú potenciálnym konfrontačným situáciám.
V Zákonníku práce právnu úpravu zastúpenia na základe plnej moci nenachádzame, preto sa aj v pracovnom práve štandardne využíva občianskoprávny inštitút zastúpenia, ktorý je generálne zakotvený vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka (§ 22 a nasl.). Nadväzujúc na to podotýkame, že Zákonník práce zakotvuje subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka v rozsahu jeho úvodných všeobecných ustanovení, a preto sa aj z tohto pohľadu javí konanie na základe plnej moci v pracovnoprávnych vzťahoch za dovolené1).
"Prekvapivé" rozhodnutie Najvyššieho súdu
Zaužívanú prax však do veľkej miery obrátil na "ruby" rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 4/2012 zo 16.8.20122).
Najvyšší súd v označenom rozhodnutí poukázal na ustanovenie § 9 Zákonníka práce, podľa ktorého "
v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu;