Pracovný čas sa čím ďalej stáva spornejšou oblasťou pracovného práva a začína sa čoraz viac objavovať v rozhodovacej činnosti súdov. Po dlhotrvajúcich diskusiách o pracovnej pohotovosti dostal Súdny dvor Európskej únie (ďalej ako "Súdny dvor") príležitosť rozšíriť svoju analýzu o reflexiu pracovného času zamestnancov bez stáleho alebo obvyklého pracoviska.
Cestovný čas zamestnancov ako pracovný čas
JUDr.
Andrej
Poruban
PhD.,
Odborný asistent, Katedra pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
1. Okolnosti prípadu a prejudiciálna otázka
Španielske spoločnosti
Tyco Integrated Security SL
a
Tyco Integrated Fire
&
Security Corporation Servicios SA
(ďalej spolu ako "
Tyco"
) inštalovali a udržiavali systémy na zamedzenie krádežiam a neoprávneným vstupom v domácnostiach, ako aj v priemyselných a obchodných prevádzkach. Pracovný čas začínal plynúť od okamihu, keď zamestnanec prišiel do priestorov podniku, aby si vyzdvihol vozidlo, zoznam klientov, ktorých má navštíviť, ako aj cestovný plán. Počítanie bolo ukončené, keď sa vrátil odovzdať vozidlo.V roku 2011
Tyco
uzavrela svoje pobočky v provinciách a zamestnanci, ktorí ostali bez stabilného pracoviska, boli pridelení k centrále v Madride. Odvtedy sa museli každý deň zo svojich bydlísk presúvať k prvému zákazníkovi, u ktorého poskytovali technické služby. K dispozícii dostali vozidlá, ktoré využívali aj pre návraty od posledného zákazníka. Plán s miestami, ktoré mali navštíviť, prijímali prostredníctvom mobilných telefónov v predvečer nasledujúceho dňa. Vzhľadom na veľkosť prideleného územia museli na začiatku a na konci dňa precestovať rôzne vzdialenosti, ktoré mohli presiahnuť aj 100 km. S prihliadnutím na intenzitu dopravy to mohlo niekedy trvať až tri hodiny. Popritom sa museli zamestnanci raz alebo viackrát do týždňa dostaviť do firmy pre prepravnú logistiku v blízkosti svojho bydliska, aby si vyzdvihli potrebné prístroje, súčiastky a materiál.Od uzavretia regionálnych kancelárií sa pracovný čas zisťoval od príchodu k prvému zákazníkovi až do momentu odchodu od posledného zákazníka, pričom doň spadali len úkony u zákazníkov a presuny medzi nimi. Cesty z bydliska k prvému zákazníkovi a od posledného späť domov sa posudzovali ako doba odpočinku.
Najvyšší súd Španielska (
Audiencia Nacional
) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, či sa čas strávený cestou z bydliska k prvému zákazníkovi a od posledného zákazníka do bydliska má považovať za pracovný čas alebo za dobu odpočinku v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej ako "smernica").1)2. Rozhodnutie
Cieľom smernice je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok zamestnancov tým, že im poskytuje minimálne doby odpočinku, primerané prestávky v práci a maximálnu hranicu 48 hodín pre priemernú dĺžku pracovného týždňa, vrátane nadčasov.2) Pracovný čas a doba odpočinku sa navzájom vylučujú.3)
Podľa článku 2 ods. 1 smernice je pracovným časom "
akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou
"4).Vymedzenie tohto pojmu obsahuje tri zložky, ktoré s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Súdneho