Všeobecná charakteristika diskriminácie a zásady rovnakého zaobchádzania
Pre dôkladné pochopenie problematiky, ktorá je predmetom tohto príspevku, je nevyhnutnosťou spomenúť súvisiace termíny.
Právo EÚ, ako aj Súdny dvor EÚ považuje zásadu rovnakého zaobchádzania za základnú zásadu práva EÚ a súčasne za základné právo občanov EÚ.
Zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch nevyžaduje dodržiavanie rovnosti v jej sémantickom význame. Uvedená zásada má predovšetkým najmä vo vzťahu k zamestnancom právne garantovať rovnosť následkov pri uplatňovaní určitých vecných predpokladov. Zásada rovnakého zaobchádzania nie je príkazom zákonodarcu vo vzťahu k zamestnávateľovi, aby sa ku všetkým zamestnancom správal úplne rovnako, ale je skôr zákazom rozdielneho správania zamestnávateľa, ak nemá k takémuto rozdielnemu správaniu vecný dôvod. Absencia vecného dôvodu pre rozdielne správanie zamestnávateľa voči zamestnancovi svedčí najčastejšie o porušení zákazu diskriminácie zamestnancov. Za diskrimináciu v oblasti pracovnoprávnych vzťahov by bolo potrebné považovať každú znevýhodňujúcu diferenciáciu zamestnancov, ktorá sa v pracovnoprávnych vzťahoch uskutočňuje bez oprávneného vecného dôvodu.
O porušenie zásady rovnakého zaobchádzania ide vtedy, ak je jedna skupina štandardných adresátov v porovnaní s inými štandardnými adresátmi podrobená inému zaobchádzaniu, aj keď medzi oboma skupinami neexistujú rozdiely takej povahy a takého druhu, že by sa rozdielne zaobchádzanie medzi nimi dalo odôvodniť.
Zásada rovnakého zaobchádzania by sa mala v pracovnoprávnych vzťahoch uplatňovať vo všetkých opatreniach, rozhodnutiach a pokynoch zamestnávateľa. Na základe uvedeného je zamestnávateľ zaviazaný k tomu, aby vo svojom vnútornom podnikovom poriadku ustanovil spoločné rovnaké pracovné podmienky pre všetkých zamestnancov alebo ustanovil tieto podmienky podľa určitých vecných kritérií.
Všeobecný zákaz diskriminácie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov je v podmienkach Slovenskej republiky uvedený v článku 1 Základných zásad a v § 13 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZP"), ako aj v
antidiskriminačnom zákone
. Ide o demonštratívny výpočet týchto dôvodov a z hľadiska svojho rozsahu sú nadštandardne ponímané, na rozdiel od požiadaviek, ktoré vyplývajú zo smerníc EÚ o rovnakom zaobchádzaní.
Podľa smernice Rady 2000/78/ES (ďalej aj "Rámcová smernica" alebo "smernica") osoby, ktoré sú diskriminované z dôvodu svojho náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, by mali mať primerané prostriedky právnej ochrany.
V článku 2 predmetnej smernice sú vysvetlené pojmy, ktoré sa viažu k diskriminácii. Pod pojmom
zásada rovnakého zaobchádzania
sa rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov, ktoré sú uvedené v článku 1 tejto smernice.
Za
priamu diskrimináciu
smernice považujú situáciu, ak sa s jednou osobou na základe určitého zakázaného dôvodu (črty), akým je pohlavie, etnická alebo rasová príslušnosť, vek, viera, náboženstvo (alebo svetonázor), sexuálna orientácia, zdravotné postihnutie, zaobchádza menej priaznivo, než sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii.
Skutková podstata pojmu priama diskriminácia predpokladá nasledujú
