Diskriminácia v pracovnoprávnych vzťahoch

doc. JUDr. Ivan Podhorec PhD.

Vydáno: 01. 11. 2016 35 minút čítania

Rovnosť ako základné ľudské právo v systéme práva vyjadruje požiadavku, aby sa s nositeľmi ľudských práv zaobchádzalo rovnako v tých istých situáciách a odlišne zaobchádzalo v odlišných situáciách. Rovnosť je potrebné vnímať prioritne ako rovnosť pred zákonom. Nositeľmi práva na rovnosť pred zákonom sú fyzické osoby. S princípom rovnosti veľmi úzko súvisí zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch (zásada zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch). Uvedená zásada nie je príkazom zákonodarcu vo vzťahu k zamestnávateľovi, aby sa ku všetkým zamestnancom správal úplne rovnako. Ide však o zákaz rozdielneho správania zamestnávateľa, ak nemá k takémuto rozdielnemu správaniu vecný dôvod. Absencia vecného dôvodu pre rozdielne správanie zamestnávateľa voči zamestnancovi svedčí najčastejšie o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, a teda dochádza k zjavnému diskriminačnému správaniu v pracovnoprávnych vzťahoch. Cieľom príspevku je poukázať na diskrimináciu v podmienkach pracovného práva a jej všeobecnú charakteristiku so stručným historickým vývojom. Autori sa následne v príspevku zaoberajú vymedzením pojmov priama a nepriama diskriminácia a analyzujú tieto pojmy v zmysle antidiskriminačného zákona a Zákonníka práce v podmienkach Slovenskej republiky.

JUDr.

Lucia

Petríková

Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

doc. JUDr.

Ivan

Podhorec

PhD.

Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Všeobecná charakteristika

Rozmanitosť je základným atribútom systémov. Je to výraz rôzneho charakteru jednotlivých zložiek. Často je tiež vnímaná ako systém stabilizačných opatrení, pretože jednotný systém sa rúca ako celok v prípade krízy, pri rozmanitom systéme je väčšia šanca, že fungovanie systému prežije. Tým, že sa umožní zachovať fungovanie celku, jednotlivé časti systému dokážu prekonať krízu.¹⁾

"Diskriminácia je vnímaná ako fenomén, ktorý spôsobuje popretie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti."

²⁾

Pojem

diskriminácia

predstavuje proces, ktorý dáva vzostup systému, ktorý je vzdialený od rozmanitého modelu. Pochádza z latinského slova

discriminare

a znamená

rozdiel

rozdelenie

. Termín

rozdiel

predsa len sám osebe nemá ani negatívny, ani pozitívny význam. Negatívny alebo pozitívny význam je pridelený v spojitosti so špecifickou situáciou, v ktorej je použitý rozdiel. Diskriminácia je tak bezvýznamný rozdiel, ktorý až zaráža použitím predsudkov alebo iných negatívnych postojov, a preto obmedzuje práva iných. Fyzická osoba môže byť diskriminovaná jednotlivcom, skupinou, spoločnosťou alebo aj krajinou.³⁾

Popri fakte, že diskriminácia je v moderných demokratických spoločnostiach považovaná za neprípustnú a niektoré formy sú preto obmedzené zákonmi, je možné zdôrazniť tiež kolíziu diskriminácie so základnými ekonomickými princípmi.

"Diskriminácia znamená zaobchádzanie s ľuďmi spôsobom, ktorý znižuje dôstojnosť jednotlivca. Zákaz diskriminácie nevyjadruje automaticky požiadavku rovnakého zaobchádzania. V určitých prípadoch práve formálne rovnaké zaobchádzanie sa môže stať ponižujúcim, a tak aj diskriminačným."

⁴⁾

Príčiny diskriminácie môžu byť nasledujúce:

1. rasový alebo etnický pôvod, národnosť, občianstvo,

2. jazyk,

3. rodinný stav, život v rodine,

4. náboženstvo,

5. sociálny pôvod, vlastníctvo,

6. vek - pretrvávajúco sa vyskytuje v pracovnoprávnych vzťahoch,

7. rod (tzv. rodová diskriminácia - napr. nižšie platy pre ženy na rovnakých pracovných pozíciách ako muži),

8. sexuálna orientácia,

9. politická príslušnosť, členstvo v politických alebo zjednotených obchodných organizáciách,

10. zdravotné postihnutie,

11. iné príčiny; môžu vyplývať z nejakého predsudku (napr. u fyzickej osoby jej výška, krása, sexuálna príťažlivosť, temperament, výslovnosť).

Diskriminačné príčiny môžu tiež vychádzať zo vzťahu k inej dôležitej osobe, organizácii alebo inému objektu, voči ktorým osoba, ktorá diskriminuje, je negatívne zameraná.

Možno tak povedať, že diskriminovaní môžu byť členovia rôznych združení, členovia jednotlivých politických strán, žiaci, zamestnanci organizácií, obchodní partneri, ale tiež aj deti, manžel (manželka) alebo priateľ osôb, voči ktorým má diskriminujúca osoba negatívny vzťah, či už ospravedlniteľný, alebo neospravedlniteľný.

Právo EÚ definuje šesť hlavných diskriminačných znakov (dôvodov, príčin), v súvislosti s ktorými je jasne garantovaná právna ochrana. Ide o nasledovné diskriminačné znaky:

1. rod,

2. rasový alebo etnický pôvod,

3. vek,

4. zdravotné postihnutie alebo nepriaznivý zdravotný stav,

5. sexuálna orientácia,

6. náboženstvo, viera, svetonázor alebo skutočnosť, že osoba je bez náboženského vyznania (t. j. ateista).

"Individuálne diskriminačné dôvod