Právne úskalia zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín na Slovensku

Zamestnávanie cudzincov je z právneho hľadiska pomerne komplikovaná otázka, s rôznymi dimenziami a s roztrieštenou právnou úpravou. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že tu dochádza k prelínaniu viacerých právnych odvetví a inštitútov. Okrem otázky prístupu na trh práce a s tým súvisiacej potreby získania pracovného povolenia (povolenie na zamestnanie), je potrebné vyriešiť aj otázku vstupu na územie štátu, v ktorom má byť cudzinec zamestnaný (prípadná vízová povinnosť) a otázku pobytu na území tohto štátu (povolenie na pobyt). Po tom, ako sú vyriešené tieto otázky a cudzinec je legálne zamestnaný, prichádza na rad otázka samotného obsahu pracovnoprávneho vzťahu, ktorého subjektom je cudzinec. Tu opäť rozlišujeme dve roviny: súkromnoprávnu, ktorá bude upravená normami medzinárodného práva súkromného, keďže osoba cudzinca predstavuje cudzí prvok v subjekte právneho vzťahu (najmä otázka rozhodného hmotného práva), a na druhej strane verejnoprávnu rovinu, reprezentovanú predovšetkým právom sociálneho zabezpečenia.

Do všetkých už uvedených dimenzií výrazne zasahuje úprava obsiahnutá v práve Európskej únie (ďalej len "EÚ"). Primárne právo EÚ zavádza inštitút občianstva EÚ, ktorého držiteľom je každá osoba, majúca štátnu príslušnosť členského štátu EÚ.¹⁾ Ako jeden z aspektov vnútorného trhu ďalej právo EÚ garantuje voľný pohyb pracovníkov.²⁾ Vecná pôsobnosť voľného pohybu pracovníkov zahŕňa právo (i) uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta, (ii) voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov, (iii) právo na pobyt v niektorom z členských štátov za účelom zamestnania, a dokonca aj (iv) právo po ukončení zamestnania zostať na území členského štátu.³⁾ V režime voľného pohybu pracovníkov sú tak odstránené administratívne prekážky prístupu cudzincov na trh práce, ako aj vstupu a pobytu na území členských štátov. Z hľadiska personálnej pôsobnosti však z voľného pohybu pracovníkov môžu benefitovať len občania EÚ, sekundárne tiež ich rodinní príslušníci. Dôsledkom je tak výrazne rozdielna úprava zamestnávania občanov EÚ v jednotlivých členských štátoch a občanov nečlenských, tzv. tretích štátov. Kým občania EÚ majú zaručený voľný prístup na trh práce v ostatných členských štátoch a rovnako aj voľný vstup a pobyt na území týchto štátov, občania tretích štátov môžu byť v krajnom prípade vystavení povinnosti získať vízum na vstup na územie členského štátu, povolenie na pobyt na tomto území a pracovné povolenie.

Striktná dichotómia právnej úpravy zamestnávania občanov EÚ a štátnych príslušníkov tretích krajín má aj určité výnimky, keď právo EÚ poskytuje určitým kategóriám štátnych príslušníkov tretích krajín zvýhodnené postavenie. Tieto možno zhrnúť do štyroch kategórií:⁴⁾

Rodinní príslušníci občanov EÚ, uplatňujúcich voľný pohyb osôb, ktorí ich sprevádzajú alebo sa k nim pripájajú, bez ohľadu na štátnu príslušnosť týchto rodinných príslušníkov, majú zaručené právo vycestovať z členského štátu a vstúpiť na územie iného členského štátu, právo na pobyt v tomto členskom štáte, ako aj právo zamestnať sa tam alebo vykonávať samostatne zárobkovú činnosť.⁵⁾ Za rodinného príslušníka občana EÚ sa pritom na tieto účely považuje manžel, partner, s ktorým občan EÚ uzatvoril registrované partnerstvo, priami potomkovia, ktorí sú mladší ako 21 rokov alebo sú nezaopatrenými osobami, a takéto osoby manžela alebo registrovaného partnera, ako aj závislí priami príbuzní po vzostupnej línii a takéto osoby manžela alebo registrovaného partnera.⁶⁾

Európska únia uzatvára rozličné typy medzinárodných zmlúv s tretími štátmi alebo medzinárodnými integračnými zoskupeniami, ktoré poskytujú štátnym príslušníkom tretích štátov rôzne širokú mieru prístupu na územie a pracovný trh členských štátov EÚ. Najširší rozsah oprávnení garantuje Dohoda o Európskom hospodárskom priestore⁷⁾, uzatvorená medzi EÚ a Európskym združením voľného obchodu (ďalej len "EZVO"). Táto dohoda vytvára Európsky hospodársky priestor (ďalej len "EHP"), ktorý pozostáva z členských štátov EÚ a z troch členských štátov EZVO - Islandu, Lichtenštajnska a Nórska a zaručuje, okrem iného, voľný pohyb pracovníkov v obdobnom rozsahu ako čl. 45 ods. 3 ZFEÚ.⁸⁾ Švajčiarsko ako štvrtý člen EZVO na EHP neparticipuje a má s EÚ dojednanú osobitnú medzinárodnú zmluvu, zaručujúcu voľný pohyb osôb.⁹⁾

Špeciálnym druhom medzinárodných zmlúv sú takzvané asociačné dohody, ktoré EÚ uzatvára s rozvinutými štátmi alebo s krajinami ašpirujúcimi na členstvo, alebo zmluvy o spolupráci s vybranými krajinami. Tieto zmluvy prístup na trh práce neposkytujú, zakotvujú však zásadu rovnakého zaobchádzania a zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.¹⁰⁾

Do tejto kategórie patrí aj asociačná dohoda medzi EÚ a Srbskom.¹¹⁾ Podľa čl. 49 ods. 1 písm. a) sa zakazuje diskriminácia srbských občanov legálne zamestnaných v členskom štáte EÚ na základe štátnej príslušnosti pokiaľ ide o pracovné podmienky, odmeňovanie či prepúšťanie, v porovnaní s občanmi daného členského štátu. Písmeno b) tohto ustanovenia však priznáva právo na prístup na trh práce členského štátu manželovi a deťom pracovníka legálne zamestnaného v tomto členskom štáte počas trvania jeho zamestnania.

Spomedzi asociačných dohôd výrazne vyčnieva dohoda s Tureckom.¹²⁾ Hoci samotná asociačná dohoda voľný pohyb pracovníkov nezakotvuje, na základe čl. 6 rozhodnutia 1/80¹³⁾ získavajú tureckí štátni príslušníci po jednom roku legálneho zamestnania v členskom štáte právo na obnovenie pracovného povolenia pre toho istého zamestnávateľa, po troch rokoch majú možnosť uchádzať sa o prácu u iného zamestnávateľa v rovnakej profesii, ak dané miesto nemožno obsadiť pracovníkom z EÚ, a, napokon, po odpracovaní štyroch rokov v legálnom zamestnaní získavajú voľný prístup na trh práce v danom členskom štáte.¹⁴⁾