Pojem a formy diskriminácie v pracovnom práve vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ

Smernice 2000/78/ES, 2000/43/ES, ako aj smernica 2002/73/ES, ktorú v roku 2006 nahradila smernica 2006/54/ES, znamenali významný prínos v doterajšom rozvoji protidiskriminačného práva a v celkovom rozvoji európskej právnej kultúry. Tieto smernice zjednotili obsah pojmov priama diskriminácia a pojmu nepriama diskriminácia, na ktoré nadviazala judikatúra Súdneho dvora EÚ. Zákaz diskriminácie nielen v oblasti pracovnoprávnych vzťahoch sa viaže na samotný pojem priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, právnej interpretácii ktorých judikatúra Súdneho dvora EÚ v posledných rokoch venovala veľkú pozornosť. Popri základných pojmoch priama diskriminácia a nepriama diskriminácia smernice po prvýkrát zakotvili pojem obťažovanie a sexuálne obťažovanie, pokyn k diskriminácii ako jednu z foriem diskriminácie, čo v doterajšom rozvoji protidiskriminačného práva predstavuje nový právny fenomén, interpretácii ktorého treba venovať primeranú pozornosť.

Zákaz diskriminácie patrí k základom práva Európskej únie. Je obsiahnutý nielen v primárom práve EÚ, ale aj v početných smerniciach EÚ. Keďže v práci človek prežije podstatnú časť svojho života, so zásadou rovnakého zaobchádzania a zákazom diskriminácie sa v oblasti pracovného práva stretávame podstatne častejšie v porovnaní s inými právnymi odvetviami slovenského právneho systému.

Zákazu diskriminácie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov sa venuje nielen početná judikatúra Súdneho dvora EÚ, ale najmä zahraničná právna literatúra.¹⁾

Právne základy zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch sú obsiahnuté v primárnom práve EÚ, najmä v článku 157 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len ZfEÚ), predtým v článku 141 Zmluvy o založení ES.

Je obsahom štyroch základných slobôd, z nich osobitne slobody voľného pohybu zamestnancov podľa článku 45 ods. 2 ZfEÚ (pôvodne článku 39 ods. 2 ZES), ktorý zakazuje priamu a nepriamu diskrimináciu zamestnancov z hľadiska štátnej príslušnosti a v doterajšom vývoji práva EÚ bol zakotvený v primárnom práve EÚ ako prvý.

Súdny dvor EÚ vo svojich početných rozhodnutiach vyslovil, že zákaz diskriminácie patrí k základom práva ES a zákaz diskriminácie podľa pohlavia a iných zakázaných dôvodov diskriminácie patrí k základným právam EÚ. Zásada rovnakého zaobchádzania je všeobecnou zásadou práva EÚ.²⁾

V oblasti sekundárneho práva EÚ je najmä zákaz diskriminácie podľa pohlavia reprezentovaný početnými smernicami EÚ.

Osobitný právny základ kompetencií EÚ v oblasti zákazu diskriminácie bol zakotvený v článku 13 Amsterdamskej zmluvy v roku 1997 (teraz článok 19 ZfEÚ), v zmysle ktorého Rade EÚ bola ustanovená kompetencia bojovať proti diskriminácii z dôvodov pohlavia, rasy, etnickej príslušnosti, náboženstva a viery, zdravotného postihnutia, veku a sexuálnej orientácie. Vyššie uvedené dôvody diskriminácie boli Amsterdamskou zmluvou prvýkrát pojaté ako osobitné črty osobnosti (diskriminačné znaky), vo vzťahu ku ktorým má platiť zákaz priamej a nepriamej diskriminácie.

Podľa súčasného právneho stavu pracovné právo Európskej únie rozlišuje zákaz diskriminácie zamestnancov podľa jednotlivých diskriminačných znakov ako určitej črty fyzickej osoby, ale popri tom aj zákaz diskriminácie podľa povahy pracovnoprávneho vzťahu. K znakom, ktorý charakterizuje osobnosť zamestnanca, patrí pohlavie, vek, náboženstvo alebo viera, zdravotné postihnutie, sexuálna orientácia, rasa a etnická príslušnosť. Zákaz diskriminácie z dôvodu povahy pracovnoprávneho vzťahu je v práve EÚ relevantný napríklad pri pracovných pomeroch na určitú dobu alebo pri pracovných pomeroch na kratší týždenný pracovný čas.

Celé desaťročia bolo možné sledovať bohatú legislatívnu činnosť orgánov EÚ pri rozvíjaní zásady rovnakého zaobchádzania podľa pohlavia spolu s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, nadväzujúcu najmä na smernicu 1976/207/EHS v znení smernice 2002/73/ES o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky. Táto smernica bola v roku 2006 nahradená smernicou 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitosti a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (ďalej len smernica 2006/54/ES),³⁾ ktorá sa z hľadiska svojej vecnej pôsobnosti vzťahuje nielen na zákaz diskriminácie podľa pohlavia, ale aj na zákaz diskriminácie z dôvodu zmeny pohlavia. Jej relatívne široký vecný rozsah zahrňuje aj zákaz diskriminácie pri odmeňovaní za prácu mužov a žien, rovnaký postup v odbornej príprave, pracovné podmienky vrátane odmeny za prácu a prepustenie z práce.

Zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia pri odmeňovaní mužov a žien bol popri primárnom práve, článku 119 ZES, upravený aj samostatnou smernicou 75/119/EHS. Početná judikatúra Súdneho dvora sa pri interpretácii zásady rovnakého odmeňovania mužov a žien pri odmeňovaní za prácu napriek existencii osobitnej smernice v prevažnej miere opierala o článok 119 ZES.⁴⁾

Ako už bolo vyššie spomenuté, Amsterdamská zmluva v roku 1997 rozšírila kompetenciu Rady EÚ pri rozvíjaní zákazu diskriminácie o ďalšie dôvody (diskriminačné črty, znaky)