Právna úprava nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru poskytuje ochranu účastníkovi právneho vzťahu, voči ktorému právny úkon smeroval. Zákonník práce nepočíta s možnosťou, že ochranu pred neplatným skončením pracovného pomeru bude súdne požadovať osoba, ktorá sama právny úkon uskutočnila. Nie je to však v praxi vylúčené, takou osobou môže byť napríklad osoba konajúca v duševnej poruche, ktorá ju robí pre právny úkon nespôsobilou. Príspevok skúma možnosti, ako prekonať nedostatok právnej úpravy neplatného skončenia pracovného pomeru na účely ochrany (najmä) osôb konajúcich v duševnej poruche.
ÚVOD
Podľa
1)
§ 38 ods. 2 OZ právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou, je neplatný. Predmetné ustanovenie sa subsidiárne (§ 1 ods. 4 ZP) vzťahuje aj na pracovnoprávne vzťahy, resp. pracovnoprávne úkony.
Pokiaľ ide o právne následky konania v duševnej poruche, právna úprava neplatnosti právnych úkonov v pracovnom práve (§ 17 ZP) neobsahuje žiadne špeciálne ustanovenie. Otázka neplatnosti právneho úkonu z dôvodu podľa § 38 ods. 2 OZ sa tak v pracovnom práve nejaví ako špecifická. Pri jej posudzovaní možno vychádzať zo záverov teórie občianskeho práva, ale aj z výkladu § 38 ods. 2 OZ, ktorý podáva ustálená rozhodovacia prax.
Na druhej strane sa v pracovnom práve vyskytujú právne úkony, ktorých neplatnosť (jej uplatňovanie a právne následky) podlieha osobitnému právnemu režimu. Ide o právne úkony smerujúce ku skončeniu pracovného pomeru, ktoré sa posudzujú v režime nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 77 až 80 ZP). Cieľom tohto príspevku je preskúmať možnosti súdnej ochrany v prípadoch, že je v duševnej poruche urobený právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru.
1. Základné východiská
Podľa § 38 ods. 2 OZ právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou, je neplatný. Pojem "duševná porucha" Občiansky zákonník nevymedzuje. Podľa rozhodovacej praxe na účely § 38 ods. 2 OZide o "
nielen duševnú poruchu, ktorá sa u konajúceho prejavovala po dlhší čas, ale aj prechodnú duševnú poruchu, ktorá bola spôsobená fyzickou alebo duševnou vyčerpanosťou, dočasnou stratou pamäti, panickým strachom, alebo aj jednorazovým stavom spôsobeným vplyvom alkoholu, prípadne iných návykových látok".
2)
Aby duševná porucha mohla spôsobiť neplatnosť právneho úkonu, podľa § 38 ods. 2 OZje nevyhnutné, aby duševná porucha robila konajúcu osobu na tento právny úkon neschopnou. O neschopnosť konajúcej osoby pôjde v prípade, že konajúca osoba nedokáže posúdiť následky svojho konania (absencia rozumovej, resp. rozoznávacej či intelektuálnej schopnosti) alebo svoje konanie ovládnuť (absencia vôľovej, resp. určovacej schopnosti).
3)
Nemožno vylúčiť, že vadou predvídanou § 38 ods. 2 ZP bude postihnutý právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru. Ako už bolo v úvode spomenuté, neplatnosť týchto právnych úkonov sa posudzuje v osobitnom právnom režime nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 77 až 80 ZP). V predmetných ustanoveniach Zákonník práce