Náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku pri neplatnom skončení pracovného pomeru

Právo ¹⁾ na náhradu mzdy v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru jednostranným právnym úkonom z iniciatívy zamestnávateľa je v zmysle § 79 ods. 1 ZP ²⁾ naviazané na oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Predpokladom vzniku je nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať prácu podľa § 47 ods. 1 písm. a) ZP, až kým neumožní zamestnancovi pokračovať v práci, resp. do súdneho vyriešenia sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Zamestnancovi patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku zisteného podľa § 134 ZP. Účel náhrady ostáva nemenný už od kodifikácie pracovného práva na našom území v roku 1965. Ide nielen o zadosťučinenie pre zamestnanca, ale aj o postih zamestnávateľa, ktorý svojvoľne skončil pracovný pomer. ³⁾ Sankčná povaha neskôr ustupuje a po uplynutí 12 mesiacov môže súd na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne nepriznať. ⁴⁾

Hoci § 79 ods. 2 ZP neponúka konkrétny návod na moderáciu, najvyšší súd už doplnil, že k zníženiu/nepriznaniu môže dôjsť " " ⁵⁾ . Napriek tomu, že išlo o interpretáciu znenia účinného do 31. augusta 2007, je kritérium výnimočnosti stále využiteľné.

Náhrada mzdy je od 1. januára 2013 obmedzená na 36 mesiacov, pričom maximálna hranica sa neuplatní, iba ak ide o zamestnanca - na základe zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. ⁶⁾ Aj keď úmysel zákonodarcu nie je možné z dôvodovej správy odhaliť ani len implicitne, trojročný limit má slúžiť na to, aby zamestnávateľovi pomohol lepšie predvídať výšku eventuálnej kompenzácie pri prepustení zamestnanca bez platného dôvodu. Sudca nemôže, a to ani pri zvážení všetkých okolností prejednávaného sporu, priznať náhradu mzdy, ktorú by považoval za spravodlivú. Zastropovanie náhrady mzdy môže preto potenciálne narážať na požiadavku vhodnosti v intenciách čl. 24 písm. b) Európskej sociálnej