Príspevok za pomoci rozhodnutia Súdneho dvora EÚ kriticky poukazuje na slovenskú hmotnoprávnu úpravu i súdnu prax, v intenciách ktorej zamestnanec nemá právo na náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie od rozviazania pracovného pomeru do opätovného nastúpenia do zamestnania, ak sa preukáže, že s ním bol neplatne skončený pracovný pomer.
Náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru
Právo
1)
na náhradu mzdy v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru jednostranným právnym úkonom z iniciatívy zamestnávateľa je v zmysle § 79 ods. 1 ZP
2)
naviazané na oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Predpokladom vzniku je nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať prácu podľa § 47 ods. 1 písm. a) ZP, až kým neumožní zamestnancovi pokračovať v práci, resp. do súdneho vyriešenia sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Zamestnancovi patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku zisteného podľa § 134 ZP. Účel náhrady ostáva nemenný už od kodifikácie pracovného práva na našom území v roku 1965. Ide nielen o zadosťučinenie pre zamestnanca, ale aj o postih zamestnávateľa, ktorý svojvoľne skončil pracovný pomer.
3)
Sankčná povaha neskôr ustupuje a po uplynutí 12 mesiacov môže súd na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne nepriznať.
4)
Hoci § 79 ods. 2 ZP neponúka konkrétny návod na moderáciu, najvyšší súd už doplnil, že k zníženiu/nepriznaniu môže dôjsť "
len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP
"
5)
. Napriek tomu, že išlo o interpretáciu znenia účinného do 31. augusta 2007, je kritérium výnimočnosti stále využiteľné.Náhrada mzdy je od 1. januára 2013 obmedzená na 36 mesiacov, pričom maximálna hranica sa neuplatní, iba ak ide o zamestnanca -
whistleblowera
na základe zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti.
6)
Aj keď úmysel zákonodarcu nie je možné z dôvodovej správy odhaliť ani len implicitne, trojročný limit má slúžiť na to, aby zamestnávateľovi pomohol lepšie predvídať výšku eventuálnej kompenzácie pri prepustení zamestnanca bez platného dôvodu. Sudca nemôže, a to ani pri zvážení všetkých okolností prejednávaného sporu, priznať náhradu mzdy, ktorú by považoval za spravodlivú. Zastropovanie náhrady mzdy môže preto potenciálne narážať na požiadavku vhodnosti v intenciách čl. 24 písm. b) Európskej sociálnej