Predmetom príspevku je rozbor problematiky súbehu pracovnoprávneho a obchodnoprávneho režimu výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu. Nedávne rozhodnutie českého ústavného súdu, vzťahujúce sa ešte na právnu úpravu pred rekodifikáciou českého súkromného práva, prehlásilo doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej nemôže byť funkcia člena štatutárneho orgánu vykonávaná v pracovnom pomere, za protiústavnú. Článok posudzuje možné dopady argumentácie českého súdu aj na slovenské právne prostredie a navrhuje zmenu perspektívy nazerania na problém súbehu výkonu funkcie štatutárneho orgánu.
Súbeh výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu a pracovného pomeru zamestnanca - revolúcia na obzore? (k nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 190/15 z 13.9.2016)
doc. JUDr.
Kristián
Csach
PhD., LL.M.
Katedra občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, Of counsel PRK Partners s. r. o., Bratislava
1. Súčasný stav posudzovania "súbehu": prísne vylúčenie dvoch režimov na tú istú prácu
V tunajšej doktríne,1) podobne ako v českej, sa presadil názor, podľa ktorého nie je prípustný súbeh pracovnoprávneho a obchodnoprávneho režimu zmluvného vzťahu výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti.2)Traduje sa, že tento záver sa odvíja od rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe z roku 1993, podľa ktorého: "
Činnost statutárního orgánu (...) obchodní společnosti (...) nevykonává fyzická osoba v pracovním poměru (...). Právní předpisy ani povaha společnosti s ručením omezeným nebrání tomu, aby jiné činnosti pro tuto obchodní společnost vykonávaly fyzické osoby na základe pracovně-právního vztahu, pokud náplň pracovního poměru (nebo jiného pracovně-právního vztahu) není výkon činnosti statutárního orgánu
."3)Podobný názor zaujali následne tak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd"),4) ako aj česká judikatúra. Výkon funkcie konateľa nie je druhom závislej práce, a preto nemôže byť náplňou pracovného pomeru konateľa. Člen štatutárneho orgánu tak síce môže uzatvoriť s obchodnou spoločnosťou zmluvu podľa pracovnoprávnych predpisov, táto však nesmie smerovať k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu s výkonom činnosti štatutárneho orgánu ako náplňou práce, inak je táto zmluva neplatná.5)
2. Náznaky flexibilného posudzovania súbehu v judikatúre najvyššieho súdu a ústavného súdu
Výnimočne, aj v rozhodnutiach najvyššieho či ústavného súdu, nájdeme náznaky prípustného súbehu pracovného pomeru a obchodnoprávneho režimu, a to bez toho, aby jeden nevyhnutne konzumoval druhý alebo spôsoboval jeho neplatnosť. Ide však len o náznaky a útržky odôvodnení rozhodnutí, ktoré sa na rozdiel od komentovaného nálezu českého ústavného súdu nepúšťajú do otvoreného konfliktu s prevládajúcou mienkou.
Napríklad najvyšší súd v prípade, ak bol člen štatutárneho orgánu pred ustanovením do funkcie zamestnancom spoločnosti a následne pri ustanovení do funkcie člena štatutárneho orgánu došlo len k zmene jeho pracovnej zmluvy, nepovažoval pracovnú zmluvu bez ďalšieho za neplatnú a mzdové nároky z nej vyplývajúce za neexistujúce, ale požadoval, aby krajský súd preskúmal, či dané odmeny boli schválené orgánom na to oprávneným (valným zhromaždením).6) Ak by dôsledne nasledoval doktrínu neplatnosti pracovnej zmluvy, musel by mzdové nároky zamietnuť.
Ústavný súd už skôr považoval za ústavne udržateľný taký výklad, podľa ktorého porušenie povinnosti generálneho riaditeľa, ktorý bol zároveň zamestnancom a konateľom obchodnej spoločnosti (zamestnávateľa), môže odôvodňovať aj okamžité zrušenie pracovného pomeru a lehota pre okamžité skončenie pracovného pomeru začne plynúť od momentu, keď sa o porušení pracovnej disciplíny generálneho riaditeľa dozvedela aj iná osoba, ako je sám porušiteľ, ktorá by bola v jemu nadriadenom alebo v prípade existencie viacerých konateľov aj v jemu rovnom postavení.7)Ústavný súd v tomto prípade prisvedčil argumentácii okresného súdu, podľa ktorej sťažovateľ nepreukázal, že by sa namietaných skutkov dopustil ako konateľ spoločnosti a nie ako jej generálny riad