Právna úprava nadnárodného štrajku ako nevyhnutná podmienka globálneho trhu práce

This paper analyzes the issue of transnational industrial action in the European Union. European Union law neither national legal orders in individual the Member States do not deal with the matter in an way. Hence the legal framework for a multinational strike is derived from the fundamental guarantees of the right to strike, contained in several international instruments (including the Charter of Fundamental Rights of the EU) as well as in constitutions or other national regulations. Likewise decision making process of both European and national courts plays an important role in creating the legal environment for realization of transnational forms of industrial action. The authors present their proposals de lege feranda in relation to the possible development of legislation in the field of the issue in question on the basis of analysis of legal environment in the EU law and selected national legislations.

¹⁾ Právna úprava kolektívneho pracovného práva predstavuje dlhodobo v slovenskom pracovnom práve pálčivý problém. Absencia aktuálnej pracovnoprávnej literatúry v uvedenej oblasti je brzdou ďalšieho rozvoja danej problematiky v kontexte nového modelu pracovného práva (flexiistoty). Spoločným menovateľom európskeho pracovného práva i pracovnoprávnych úprav členských krajín Európskej únie tak naďalej zostáva absencia koncepčnej právnej úpravy nadnárodnej formy štrajku ako významného inštitútu ochrany práv zamestnancov. Uvedený stav sa pri pohľade na súčasný stav globálnej ekonomiky i celkový charakter transformujúceho sa európskeho pracovného trhu javí ako zlyhanie európskeho i národného zákonodarcu. Kolektíva ochrana práv a záujmov európskych zamestnancov tak spravidla zostáva iba v rovine politických deklarácií a akademických diskusií. Hoci významom štrajku ako prostriedku ochrany práv a záujmov zamestnancov sa vo svojom románe "Germinal" zaoberal už francúzsky spisovateľ Émile Zola, ktorý tvrdil, že štát musí korigovať svoje vlastné správanie práve prostredníctvom práva na štrajk, a to najmä vtedy, ak vystupuje v pozícii zamestnávateľa.²⁾

Dôvodov chýbajúcej právnej úpravy môže byť hneď niekoľko. Pretrvávajúce problémy európskych odborových organizácií,³⁾ vznik nadnárodných zamestnávateľských "konglomerátov" s veľmi výrazným politickým vplyvom, ktoré nemajú relevantný záujem na vzniku novej (obmedzujúcej?) právnej úpravy, kolektívne pracovné právo na okraji záujmu zákonodarcu, slabá ochrana práv zamestnancov v transformujúcich sa ekonomikách strednej a východnej Európy a pod.

Tento článok sa usiluje priniesť nový pohľad na súčasnú právnu úpravu nadnárodného štrajku v európskom i národnom kontexte, hľadať inšpiráciu pre novú právnu úpravu, ako i pokúsiť sa o realizáciu jasných záverov a návrhov pre slovenské a európske pracovné právo.

Nevyhnutnosť právneho zakotvenia nadnárodnej formy štrajku nie je otázkou posledných rokov, prvé snahy možno badať už začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Primárnym podnetom bolo najmä vytvorenie nadnárodných holdingových zamestnávateľov, ako i globalizácia svetovej ekonomiky. Spolu s ďalšími prebiehajúcimi spoločenskými procesmi⁴⁾ následne vytvorili postupný tlak na znižovanie pracovnoprávnej ochrany zamestnancov a ich zástupcov na pracovisku. Pôsobenie jedného zamestnávateľa vo viacerých krajinách s rozdielnymi pracovnoprávnymi úpravami všeobecne prispieva k zásadnej diferenciácii zamestnancov a rozširovaniu dvojkoľajnosti pracovného práva pri ich ochrane v európskom priestore. Vznikajú špecifické skupiny zamestnancov, ktoré, hoci pracujú u rovnakého zamestnávateľa, majú výrazne sťaženú možnosť praktického využitia pracovnoprávnych prostriedkov na zabezpečenie ochrany vlastných práv a záujmov (v závislosti od kvality pracovnoprávnej úpravy konkrétnej krajiny). Právo na štrajk je vnímané ako posledná možnosť účinnej ochrany záujmov zamestnancov a dosiahnutia uspokojenia základných sociálnych potrieb. Preto je vyššie načrtnutý právny stav trvalo neudržateľný nielen kvôli jasnému diskriminačnému charakteru na základe národnej príslušnosti, ale i pre príkry rozpor so základnými zásadami a všeobecnými princípmi, na ktorých je založená Európska únia⁵⁾ a ktoré sú obsiahnuté v mnohých medzinárodných dokumentoch.⁶⁾

Aktuálne presadzovaný nový európsky model pracovného práva (flexiistota), ktorý má predstavovať jedinečné spojenie silnejšej pracovnoprávnej ochrany zamestnancov a vyššej flexibility pracovnoprávnych vzťahov, sa potom stáva iba ťažko naplniteľným.

Nájsť všeobecne akceptovateľnú a záväznú definíciu práva na štrajk sa môže pri pohľade na jednotlivé právne úpravy členských krajín Európskej únie javiť ako problematické, ak nie úplne nemožné. Právo na štrajk nadobúda v rôznych právnych úpravách rozdielny obsah či kvalitatívne postavenie. Z uvedeného vyplývajú aj odlišnosti pri jeho realizácii v podmienkach konkrétnej krajiny, tobôž pri potenciálnom výskyte medzinárodného prvku.

Právo na štrajk bezprostredne súvisí a s tzv.