BUJŇÁK, V.: Osobitná ochrana poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v pracovných vzťahoch. Právny obzor, 103, 2020, č. 2, s. 98 - 118.
Members of the National Council of the Slovak Republic and their special protection in employment relations. Article 38, paragraph 2 of the Constitution of the Slovak Republic enshrines the right of two categories of persons to special protection in employment relations. Although members of representative council are not among them, the Slovak legal order prescribes special protection of lawmakers in the event of their employment or similar employment relationship termination against their will. The special protection is prescribed by the Act No. 120/1993 Coll. on Remuneration of some constitutional representatives. This act states that in order for valid employment or similar employment relationship termination, a prior consent of the President of the National Council of the Slovak Republic is necessary. A prior consent can be issued only after prior hearing in the parliamentary Mandate and Immunity Committee. Such special protection is also granted during the period of twelve months after a termination of lawmaker's mandate. The article analyzes legislative history of lawmaker's special protection in employment relations whose beginnings date back to the period before November 1989, and further examines its application in seven published cases. The article also focuses on problematic aspects of legal regulation in question. Problems arise mainly because of the extent of special protection which applies even in cases where the employer would be entitled to terminate an employment relation immediately, such as in case of final condemning judgement for a willful criminal offence.
Key words: member of parliament, President of the National Council of the Slovak Republic, prior consent, special protection, employment relations
Úvod
Bezprostredne na začiatku VI. volebného obdobia schválil parlament v poradí jedenástu priamu novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky (ďalej ústava), a to všetkými prítomnými 144 členmi ústavodarného orgánu.1) Táto priama novelizácia sa ako jedna z mála vyhla kritike za príliš častú zmenu kľúčového právneho predpisu, čo bolo spôsobené jej spoločensky citlivo vnímaným obsahom. Po dvadsiatich rokoch od prijatia ústavy došlo k zrušeniu potreby súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej Národná rada) s trestným stíhaním poslancov, s poukázaním na ich zrovnoprávnenie s ostatnými občanmi.2) Mohlo by sa zdať, že tým pádom sa téma právnej nerovnosti občanov a ich volených zástupcov v rozhodujúcej miere vyčerpala. Bez povšimnutia však ostala osobitná ochrana patriaca do odvetvia pracovného práva, ktorej počiatky sa datujú ešte do obdobia spred novembra 1989.
1. Od Federálneho zhromaždenia ČSSR k Národnej rade SR
V marci 1989 sa vtedajšie Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky uznieslo na zákone o poslancoch Federálneho zhromaždenia, ktorý bol publikovaný ako zákon č. 32/1989 Zb. Popri ustanoveniach, ktoré boli pre vtedajší režim príznačné (imperatívny mandát či obligatórna spolupráca s orgánmi Národného frontu), priniesol zákon novú pracovnoprávnu ochranu členov najvyššieho zastupiteľského zboru. Podľa § 22 ods. 1 druhej vety zákona č. 32/1989 Zb. mal byť pracovný alebo obdobný pomer poslanca zachovaný po celý čas výkonu poslaneckej funkcie a proti jeho vôli mohol byť skončený len s predchádzajúcim súhlasom predsedníctva Federálneho zhromaždenia. Osobitná verejnoprávna ochrana bola ďalej rozšírená aj na obdobie dvoch rokov od zániku poslaneckého mandátu. Sankciou za absenciu predchádzajúceho súhlasu bola neplatnosť skončenia pracovného alebo obdobného pomeru. Zákonodarca potrebu takejto úpravy v dôvodovej správe podrobnejšie nevysvetlil. Uviedol len, že pracovný pomer poslancov Federálneho zhromaždenia bude môcť byť rozviazaný iba dohodou alebo výpoveďou zo strany poslanca, a k výpovedi zo strany organizácie alebo k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru bude potrebný predchádzajúci súhlas. Vyjadrenie k rozviazaniu pracovného pomeru zrušením v skúšobnej dobe sa v dôvodovej správe nenachádza.3) Podľa všetkého sa osobitná verejnoprávna ochrana stala súčasťou schvaľovaného textu až v posledných okamihoch jeho tvorby, pretože nie je spomenutá ani v návrhu zásad predloženého zákona.4) Na § 22 ods. 1 zákona č. 32/1989 Zb. nadväzoval § 69 ods. 3 písm. n) zákona č. 31/1989 Zb. o rokovacom poriadku Federálneho zhromaždenia, ktorý udeľovanie "súhlasu s ukončením pracovného pomeru'" (bez uvedenia pojmu "obdobný pomer"") vymenúval v taxatívnom výpočte jeho právomocí.
Osobitná verejnoprávna ochrana niektorých kategórií zamestnancov nebola v čase schvaľovania zákona č. 32/1989 Zb. neznámou. V zmysle § 50 Zákonníka práce (65/1965 Zb.) mohli dať socialistické organizácie výpoveď pracovníkovi so zmenenou pracovnou schopnosťou (t.j. so zdravotným znevýhodnením) alebo účastníkovi odboja len s predchádzajúcim súhlasom národného výboru, inak bola výpoveď neplatná. Predchádzajúci súhlas sa nevyžadoval iba pri výpovedi dávanej pracovníkovi staršiemu ako 65 rokov. Právna úprava sa týkala štátnych podnikov, ostatných štátnych, družstevných a spoločenských organizácii, ako aj iných organizácií, ktorých činnosť prispievala k rozvoju socialistických vzťahov.5) Ochrana poskytovaná osobám so zdravotným znevýhodnením a účastníkom odboja však bola užšia než pri poslancoch Federálneho zhromaždenia, pretože sa nevťahovala na rozviazanie pracovného pomeru okamžitým zrušením. Rozsah pracovnoprávnej ochrany poslancov Federálneho zhromaždenia bol porovnateľný skôr s ochranou členov závodných výborov Revolučného odborového hnutia v zmysle § 59 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb.
Možno považovať za zvláštne, že osobitná pracovnoprávna ochrana členov zastupiteľského zboru vznikla v našich podmienkach vo forme vlády označovanej ako zdanlivý (falošný) parlamentarizmus. Socialistické ústavy síce fixovali koncentráciu kľúčových rozhodovacích právomocí do rúk občanmi priamo voleného najvyššieho zastupiteľského orgánu, ktorému boli politicky i právne zodpovedné ostatné najvyššie štátne orgány, ale reálne rozhodovacie procesy prebiehali mimo rámca kompetencií najvyšších štátnych orgánov - v politických grémiách vedúcej politickej sily spoločnosti (komunistickej strany).6) Aj pri neexistencii takejto úpravy by žiadna socialistická organizácia nemohla dlhodobo odporovať subjektu, ktorého vedúca úloha bola zakotvená v čl. 4 Ústavy č. 100/1960 Zb., predstavujúceho to, čo súčasná právna teória označuje pojmom "materiálne jadro".7)
Štyri dni po nadobudnutí účinnosti zákona č. 32/1989 Zb. nadobudol účinnosť zákon Slovenskej národnej rady č. 45/1989 Zb., upravujúci postavenie poslancov orgánu štátnej moci, ktorý mal byť podľa čl. 102 ods. 2 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii najvyšším v Slovenskej republike. Slovenská národná rada prevzala model osobitnej pracovnoprávnej ochrany poslancov Federálneho zhromaždenia do § 24 ods. 1 zákona č. 45/1989 Zb., s pochopiteľným rozdielom, keď predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného alebo obdobného pomeru proti vôli poslanca nedávalo predsedníctvo Federálneho zhromaždenia, ale predsedníctvo Slovenskej národnej rady. Podobne ako v prípade Federálneho zhromaždenia, na právomoc Predsedníctva Slovenskej národnej rady pamätal zákon č. 44/1989 Zb., upravujúci jeho rokovací poriadok. Právna norma nachádzajúca sa v § 31 ods. 5 písm. h) rokovacieho por