Whistleblowing a jeho ochrana v kontexte práva na slobodu prejavu vo vybranej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva

This contribution is aimed to identify under which conditions shall the freedom of expression in the course of whistleblowing from the part of the employee prevail over the duty of his loyalty towards his employer. The contribution focuses on the collision of the right to freedom of expression with the duty of loyalty from the part of the employee towards his employer regarding the announced information in the context of three selected judgements of the European Court of Human Rights dealing with such collision in cases of publishing of the information.

V poslednom desaťročí možno v európskom právnom priestore badať nárast záujmu o tému ¹⁾ (z anglického prekladu "zapískať na píšťalku"). Táto problematika začala v očiach odbornej verejnosti rezonovať najmä v súvislosti s prípadmi prejednávanými Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý ako garant európskej ochrany ľudských práv usilujúci sa o dynamickú interpretáciu ľudských práv, svojou rozhodovacou činnosťou dal slobode prejavu nový rozmer, keď toto právo zamestnanca za splnenia určitých podmienok nadradil nad jeho povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojej práce a ktoré môžu nasvedčovať protispoločenskému konaniu. Vzhľadom na prienik problematiky práva na slobodu prejavu do oblasti pracovného práva možno Európsky súd pre ľudské práva označiť ako aktéra europeizácie nielen ľudskoprávnej ochrany, ale aj ochrany pracovnoprávnej. Postupným nárastom agendy Európsky súd pre ľudské práva vytvoril akési piliere slobody prejavu zamestnancov, na ktorých stojí výkon tohto práva konformný s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Parlamentné zhromaždenie Rady Európy rezolúciou z roku 2010 apelovalo na členské štáty, aby vytvorili na svojej národnej úrovni systém právnej ochrany zamestnancov, ktorí urobili oznámenie o protispoločenskej činnosti. Napriek uplynutiu niekoľkých rokov od prijatia tejto rezolúcie, postoj členských štátov k vytvoreniu komplexného systému právnej úpravy whistleblowingu možno označiť ako zdržanlivý. Reakciou Slovenskej republiky na uvedenú výzvu bolo prijatie právnej úpravy účinnej od 1. januára 2015,²⁾ ktorú môžeme označiť ako prvý krok k právnej ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Nezávisle od prijatia tejto novej právnej úpravy je cieľom tohto príspevku identifikovať na vybraných rozhodnutiach ESĽP, za akých podmienok stojí sloboda prejavu pri oznamovaní informácií zo strany zamestnanca () nad jeho povinnosťou lojality voči zamestnávateľovi.

V súčasnosti môžeme hranice ústavno-konformného výkonu práva na slobodu prejavu rozpoznávať v nadväznosti na rozhodovaciu činnosť súdov najmä v sporoch o ochranu osobnosti a v trestných konaniach vedených voči osobám, ktoré svoj názor verejne vyjadrili, alebo ktoré sa rozhodli určité informácie oznámiť či už určitému okruhu osôb, verejnosti, alebo orgánom oprávneným preveriť oznámené skutočnosti a vo veci konať. Menej diskutovanou témou je však sloboda prejavu v pracovnoprávnych vzťahoch. Táto téma však nachádza svoj význam práve pri hľadaní odpovedí na vyššie položenú otázku.

Zamestnanec je v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce viazaný povinnosťou zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa pri výkone práce dozvie.³⁾ Citované ustanovenie § 81 písm. f) Zákonníka práce bolo s účinnosťou od 1. januára 2015 zákonom č. 307/2014 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 307/2014 Z.z.") doplnené o výnimku, podľa ktorej sa povinnosť mlčanlivosti nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Uvedeným zákonom došlo k zúženiu širokého rozsahu povinnosti mlčanlivosti zamestnanca a zároveň sa vytvoril právny základ ochrany zamestnancov v prípade oznámenia protispoločenskej činnosti, ktorú zákon vymedzuje v ust. § 2 ods. 1.⁴⁾ Deklarovaným cieľom zákona⁵⁾ je posilniť ochranu oznamovateľov korupčného správania, a to prijatím legislatívnych opatrení reflektujúcich najmä na potrebu ochrany oznamovateľov korupčného správania vyplývajúcej z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky ustanovených v medzinárodných dohovoroch a odporúčaniach Výboru rady ministrov Rady Európy. Jedným z najvýznamnejších prínosov tejto novej právnej úpravy vo vzťahu k nami sledovanému cieľu je zakotvenie prevahy verejného záujmu na oznámení informácií nad povinnosťou lojality zamestnanca voči zamestnávateľovi. Ustanovenia tohto zákona teda možno označiť ako prvú zákonnú normu priamo nadväzujúcu na ústavou garantované právo na slobodu prejavu a upravujúcu podrobnosti jeho výkonu v prípade výkonu tohto práva zo strany zamestnanca vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa protispoločenského konania osôb, ktoré môže potenciálne viesť k uloženiu sankcie v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Aplikácia zákona v praxi bude v budúcnosti predmetom určite zaujímavých súdnych sporov.

Odhliadnuc od právnej úpravy zákona č. 307/2014 Z.z. možno o povinnosti mlčan