Dvadsať rokov transformácie sociálneho zabezpečenia

Uplynulo 21 rokov od okamihu, ktorý zmenil život každého z nás. Na území bývalého Československa po novembri 1989 sa uskutočnili zásadné spoločenské zmeny, ktoré sa dotkli nielen oblasti politickej, ekonomickej, ale i sociálnej. Česká a Slovenská Federatívna Republika sa prihlásila k transformácii s prvkami demokratického usporiadania spoločnosti a ekonomikou opierajúcou sa o trh. Došlo k zásadnému zlomu, ktorý sa prejavil tým, že starý systém vo svojej podstate prestal existovať, avšak nový systém ako celok ešte neexistoval.

, ale išlo najmä o vyjadrenie podpory ekonomickej reforme. Ekonomická transformácia môže byť úspešná iba za podmienky politického konsenzu v spoločnosti, ktorý predpokladá vytvorenie politických a sociálnych podmienok priechodnosti ekonomickej reformy. "Sociálna reforma musí nevyhnutne sprevádzať a podporovať reformu ekonomickú, aby negatívne sociálne dopady hospodárskych zmien boli pre obyvateľstvo znesiteľné".¹⁾

Podľa A. Tokárovej znamená obsahovú a inštitucionálnu zmenu postavenia človeka ako sociálnej bytosti v štruktúre spoločenských vzťahov, ktoré sa zakladajú na trhovej ekonomike, a pluralitnej občianskej spoločnosti. Transformácia bola relatívne nezávislá súčasť celkovej transformácie spoločnosti, ale zároveň bola závislá najmä v prvých fázach od ekonomickej transformácie i hospodárskej politiky, od ktorej záviselo tempo, formy, atmosféra napätia či politického konsenzu. Cieľom transformácie bolo vytvorenie nových sociálnych vzťahov a mechanizmus sociálne spravodlivej spoločnosti, fungujúcej v podmienkach trhovej ekonomiky, t.j. jej hlavným cieľom bolo pridanie sociálneho rozmeru trhovej ekonomike.²⁾

V tomto období pozostávalo zo systému (od 1.8.1998 systém sociálnej pomoci).

V roku 1990 bolo v oblasti sociálneho zabezpečenia prijatých viacero významných právnych noriem. Medzi najvýznamnejšie patrila novela zákona o sociálnom zabezpečení s účinnosťou (zákonom č.110/1990 Zb.), ktorou (ďalej len "SZČO"). Bol prijatý , ktorým sa stanovili podmienky a spôsoby pravidelného zvyšovania dôchodkov. bol zavedený ako obligatórna dávka dôchodkového zabezpečenia.

nadobudol účinnosť , ktorým došlo , t.j. matky i otca od ich najútlejšieho veku. (Do tohto dňa sa poskytoval tzv. materský príspevok iba matkám dieťaťa). V októbri 1991 bol taktiež prvýkrát prijatý . Predstavoval zlom pri formovaní nového systému sociálneho zabezpečenia, pretože "socializmus zrušil chudobu".³⁾ sa považovala , ktorá bola určená podľa veku posudzovanej osoby, bola určená podľa počtu osôb žijúcich v domácnosti. bola vytvorená nová organizácia sociálneho zabezpečenia. Bola zriadená štátna Správa sociálneho zabezpečenia, prostredníctvom ktorej sa začal realizovať výkon sociálneho zabezpečenia. Orgánmi tejto štátnej inštitúcie boli Ministerstvo práce a sociálnych vecí Slovenskej republiky, Slovenská správa sociálneho zabezpečenia, okresné správy sociálneho zabezpečenia, okresné úrady, obvodné úrady, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a obce. Časť výkonu štátnej správy sociálneho zabezpečenia sa inštitucionálne už v roku 1991 presunula na samosprávu, avšak otázky financovania zostali nedoriešené. bolo zavedené ako prejav uplatňovania demonopolizácie smerujúcej k pluralizácii subjektov pôsobiacich v sociálnej sfére. Veľký význam malo aj prijatie , ktorým sa prvýkrát v období po 2. svetovej vojne riešil problém nezamestnanosti. Došlo k zriadeniu úradov práce a k zabezpečeniu príjmu v období nezamestnanosti poskytovaním podpory v nezamestnanosti, výška ktorej bola diferencovaná v závislosti od počtu odpracovaných rokov a od dosiahnutého veku. V roku 1991 bolo prijaté vládne nariadenie ČSFR č.99 o určení minimálnej mzdy a vládnymi nariadeniami sa minimálna mzda ustanovovala až do 31. marca 1996.

V tomto období sa vývoj transformácie nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia orientoval najmä na finančné a inštitucionálne zabezpečenie. (zákonom č.286/1992 Zb.) podmienila vývoj príprav transformácie existujúceho systému štátneho sociálneho zabezpečenia V procese budovania a zavádzania nového systému verejnoprávneho poistenia sa do popredia dostal najmä princíp participácie realizujúci sa v právnej rovine , ktorý sa prejavil v organizácii samosprávnych orgánov Národnej poisťovne fungujúcich . Samosprávnymi orgánmi poisťovne boli Zbor zástupcov, ktorý sa skladal z deviatich zástupcov poistencov navrhnutých zástupcami odborových organizácií a inými občianskymi združeniami, z deviatich zástupcov štátu navrhnutých vládou Slovenskej republiky, z deviatich zástupcov zamestnávateľov navrhnutých zamestnávateľskými zväzmi a združeniami Slovenskej republiky, ktorých volila Národná rada Slovenskej republiky z nimi navrhnutých kandidátov. Ďalšími samosprávnymi orgánmi boli správna rada a dozorná rada.

Pri platení poistného do Sociálnej poisťovne bol v ustanovení § 22 citovaného zákona zakotvený , ktorý sa prejavil , ktorá v tom období bola v , ktorý bol , t.j. . Uvedeným ustanovením sa mal naplniť z dôvodu výšky dosahovaných príjmov a zabezpečenia širších vrstiev obyvateľstva podľa rovnakých pravidiel. Uvedené maximum vymeriavacieho základu sa však znížilo na 8-násobok minimálnej mzdy s odôvodnením, že samostatne zárobkovo činné osoby (ďalej len "SZČO") a spolupracujúce osoby, t.j. malí a strední podnikatelia potrebujú na rozvíjanie svojich aktivít určité časové obdobie, po ktoré by sa im mali poskytovať nielen daňové úľavy, ale aj úľavy v oblasti platenia poistného do verejnoprávnych fondov.

Spojenie výkonu zdravotného poistenia s výkonom nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia malo za následok nefunkčnosť Národnej poisťovne. Táto skutočnosť viedla Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky k vypracovaniu návrhu , ktorý bol schválený v auguste l994. Na základe tohto zákona bola zriadená (zabezpečenia) . Hlavným cieľom bola opätovne inštitucionalizácia a finančné usporiadanie autonómneho systému nemocenského poistenia (zabezpečenia) a dôchodkového zabezpečenia. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky analogicky vypracovalo návrh zákona o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia a o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne ( v znení neskorších predpisov - t.j. sociálne poistenie v širšom slova zmysle zahŕňalo nielen nemocenské poistenie, dôchodkové zabezpečenie, poistenie v nezamestnanosti, ale aj zdravotné poistenie). . Sociálna poisťovňa sa stala právnym nástupcom Národnej poisťovne. Princíp osobnej participácie občanov sa v právnej rovine naďalej realizoval prostredníctvom demokratizácie na báze tripartizmu, ktorý sa prejavoval v činnosti i zložení samosprávnych orgánov Sociálnej poisťovne, ktorými boli už len správna rada a dozorná rada. Správna rada pozostávala z 21 členov, a to zo siedmich zástupcov navrhnutých odborovými zväzmi a záujmovými združeniami občanov, zo siedmich zástupcov navrhnutých zamestnávateľskými zväzmi a združeniami, ako aj zo siedmich zástupcov navrhnutých vládou Slovenskej republiky. Dozorná rada mala deväť členov, ktorí museli byť odborníkmi z oblasti nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia. Nad vykonávaním nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia Sociálnej poisťovne realizoval dozor štát prostredníctvom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a Ministerstva financí Slovenskej republiky, t.j. orgánmi štátneho dozoru, čím sa prejavovala štátna ingerencia v medziach zákona. Štátna garancia za platobnú schopnosť Sociálnej poisťovne sa postupne oslabovala, pretože sa nahradila iba poskytnutím finančnej návratnej výpomoci do výšky 100% jej platobnej neschopnosti. Išlo o so zachovaním aspoň minimálnych záruk štátu v prípade nesolventnosti základného fondu dôchodkového zabezpečenia a nemocenského poistenia.

Pri platení poistného sa výška minimálneho vymeriavacieho základu naďalej odvodzovala od výšky minimálnej mzdy, ktorá v tom čase bola 2 450 Sk mesačne (§ 2 nariadenia vlády ČSFR č.53/1992 Zb. o minimálnej mzde v znení nariadenia vlády SR č.248/1993 Z.z. - účinné od 30.10.1993). Maximálny vymeriavací základ bol ustanovený vo výške zodpovedajúcej 8-násobku minimálnej mzdy zamestnancov v pracovnom pomere odmeňovaných mesačnou mzdou, ktorá platila k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa platilo poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, t.j. bol vo výške najviac 19 600 Sk mesačne pre všetky povinné subjekty (§ 16 ods. 8 zákona NR SR č.274/1994 Z.z. v znení zákona NR SR č.374/1994 Z.z. - účinný od 1.1.1995).

Vo väzbe k Sociálnej poisťovni, ako aj k financovaniu nemocenského poistenia (zabezpečenia) a dôchodkového zabezpečenia hmotnoprávna úprava nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia zaostávala a narúšala kontinuitu. Z vecnej stránky naďalej pretrvávala "zabezpečovacia" povaha nemocenského poistenia (zabezpečenia) a dôchodkového zabezpečenia. Úprava osobného a vecného rozsahu, podmienky nároku na dávky, limity a spôsob výpočtu sa nezmenili. Absentoval najmä mechanizmus dynamickej konštrukcie výpočtu dávok, možnosť rozvoja iniciatívy občanov pri riešení sociálnych udalostí, ako aj ich indexácia a naďalej nebolo možné prenášať získané nároky do iných krajín.

Dôraz sa kládol na hlavný transformačný cieľ - vytvorenie sociálne orientovaného modelu trhovej ekonomiky, prostredníctvom ktorého sa mal dosiahnuť hospodársky rast a prosperita.

Nové sociálne vzťahy sa formovali na tzv. "troch de", t.j. na princípoch - umožnila sa osobná účasť ľudí na riešení svojho sociálneho postavenia a vytvorili sa podmienky pre zavedenie samosprávy a budovanie verejných a verejnoprávnych inštitúcií, - smerujúcej k vybudovaniu bezprostredných väzieb a vzťahov subjektov sociálnej sféry s výraznou preferenciou postavenia občana nielen ako objektu, ale aj subjektu sociálnych vzťahov, - smerovalo sa k pluralizácii subjektov, ktoré pôsobili v sociálnej sfére a k privatizácii časti sociálnej sféry.

založený

Predpokladalo sa, že občania budú schopní postarať sa o seba sami prostredníctvom ekonomickej aktivity. V prípade konkrétnych spoločensky uznaných životných situácií je nevyhnutné poskytnúť občanom istú formu podpory zo strany štátu a v prípade stavu hmotnej, resp. sociálnej núdze zabezpečiť im podľa Ústavy Slovenskej republiky (čl. 15, 19, 39) základné životné podmienky.

Vychádzajúc z dlhodobých skúseností z vývinu sociálnej politiky a systémov sociálneho zabezpečenia vyspelých krajín Európy, bolo pozostávajúcej zo systémov