Pracovné právo

Autor rozhodnutia: Spolkový správny súd ( Bundesverwaltungsgericht ) Dátum rozhodnutia: 13. október 2022 Značka konania: ECLI:DE:BVerwG:2022:131022U2C7.21.0 Právna oblasť - pracovné právo - smernica 2003/88/ES Strany konania: - dovolateľ -...

Úvod Dynamika hospodárskeho života prináša nemálo zmien aj pri realizácii pracovno-právnych vzťahov. Priemyslu 4.0 popri tradičnom zamestnancovi chýba "zamestnanec 4.0" s voľnejším právnym postavením, s väčšou samostatnosťou i väčšou...

ZSP 44/2021 § 97 Zákonníka práce § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku Pokiaľ zamestnanec nad určený týždenný pracovný čas vykonáva pre zamestnávateľa prácu síce bez jeho...

V Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2018 bolo pod č. 15 uverejnené uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 138/2016 z 24.8.2017 s nasledovnými právnymi vetami: "Splnenie protiprávneho pokynu zamestnávateľa nie je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť konania zamestnanca a v individuálnych prípadoch môže zakladať spoluzodpovednosť zamestnávateľa na vzniknutej škode (§ 187 ods. 1 Zákonníka práce) Vedomosť zamestnanca o protiprávnosti pokynu zamestnávateľa je relevantná iba z hľadiska posúdenia povahy jeho zavinenia."

Príspevok sa z pohľadu teórie a judikatúry venuje § 75 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj "Zákonník práce" alebo "ZP"), pričom zohľadňuje poslednú novelu kódexu pracovného práva účinnú od 1. mája 2018. Okrem pracovného posudku a potvrdenia o zamestnaní sa zaoberá aj osobným spisom, ktorému je v zákone venovaná iba jediná stručná veta. Napriek tomu, že na prvý pohľad ide o bezproblémové inštitúty, existujú praktické problémy vyplývajúce z nedostatočnej či nejasnej úpravy, ktorým sa odborná literatúra aj súdna prax dosiaľ nevenovali v dostatočnej miere. Situáciu neuľahčuje ani potreba komplementárnej aplikácie niektorých ďalších právnych predpisov.

Príspevok autora sa odvíja od zásadného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým sa v nemalej miere oklieštila možnosť využitia inštitútu splnomocnenia v pracovnom práve. Autor podrobuje toto rozhodnutie argumentačnej polemike, v rámci ktorej poukazuje na inú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ako aj postuláty právnej vedy k inštitútom poverenia a splnomocnenia v pracovnom práve.

Autor na čiastkovej otázke (úroky z omeškania) analyzuje prípustnosť subsidiárneho použitia Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch s ohľadom na limity ustanovené v § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Približuje líniu rozhodovacej činnosti súdov, ktoré napriek uvedenému ustanoveniu priznávajú úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch, ako aj tie prípady, keď súdy úroky z omeškania v dôsledku obmedzenej subsidiarity nepriznávajú. Po sumarizovaní názorov v doktríne navrhuje kritériá, ktoré by mohli rozhodovať o analogickom aplikovaní občianskoprávnych pravidiel aj v pracovnom práve a ponúka argumenty, ktorými by bolo možné odôvodniť prípustnosť úrokov z omeškania aj v pracovnoprávnych vzťahoch.

Pracovný čas sa čím ďalej stáva spornejšou oblasťou pracovného práva a začína sa čoraz viac objavovať v rozhodovacej činnosti súdov. Po dlhotrvajúcich diskusiách o pracovnej pohotovosti dostal Súdny dvor Európskej únie (ďalej ako "Súdny dvor") príležitosť rozšíriť svoju analýzu o reflexiu pracovného času zamestnancov bez stáleho alebo obvyklého pracoviska.

Zásada rovnakého zaobchádzania sa v práve európskej únie považuje za ústredný princíp primárneho práva, z ktorého je následne odvodené sekundárne právo. Medzi viacerými významnými odborníkmi sa protidiskriminačné právo označuje za "najobľúbenejšie a najviac milované dieťa" práva Európskej únie (ďalej len "Eú"). Pokiaľ ide o vek ako diskriminačný dôvod, zákaz diskriminácie z dôvodu veku, ako aj kontrola pri uplatňovaní výnimiek zo zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu veku je dôležitou súčasťou napĺňania cieľov eú pri uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania podľa veku. Cieľom príspevku je objasnenie podstaty veku ako diskriminačného dôvodu v pracovnom práve, ako aj dôsledná analýza vybratých inštitútov viažucich sa k spomínanej problematike s poukazom na judikatúru súdneho dvora eú. Súčasťou príspevku je aj charakteristika dôležitých pojmov súvisiacich s diskrimináciou a so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch.

Právo na súkromný život a jeho ochranu je základným ľudským právom. Zároveň sa uvedené právo zaraďuje medzi základné práva a slobody v pracovnom práve. K zásahom do práva na súkromný život môže dochádzať aj v oblasti pracovnoprávnych vzťahov. Autori sa v uvedenom príspevku venujú analýze obsahu práva na súkromný život v systéme pracovného práva. Následne sa v príspevku rozoberá uvedené právo podľa aktuálnej právnej úpravy v Zákonníku práce a nechýba ani problematika oprávnených zásahov do práva na súkromný a rodinný život.